Ich mŕtve telá našli medzi hŕbami odpadkov na moravskom smetisku pri Valašských Kloboukoch.
Skoro ráno 9. augusta 1976 stáli obe dievčatá pred železničnou stanicou v Trenčíne a premýšľali, ako by sa dostali k Strečnu, odtiaľ potom mienili ísť ďalej až do Vysokých Tatier. Obe si večer spoločne dlho piekli dobroty na výlet a ráno zaspali na skorý ranný vlak.
Osudné stopovanie
Áut vtedy veľa nejazdilo, a tak sa potešili, keď počuli veľký nákladiak a stopli si ho. Za volantom sedel 32-ročný Miroslav Somora. Ochotne mladým stopárkam sľúbil, že ich k Strečnu zavezie. Dobre to tam poznal, pochádzal z Považia - z Tepličky nad Váhom. V kabíne nákladiaka rumunskej výroby bolo dosť miesta a Vierka s Táňou sa po krátkom rozhovore uložili na spánok.
Prebudenie bolo príšerné - zrazu nad nimi stál predtým ochotný vodič s mohutným železným uťahovacím kľúčom v ruke - a mlátil ním obe nešťastnice hlava-nehlava. V besnom vyčíňaní neustal ani potom, keď sa dievčatá už nehýbali. Vytiahol masívny kuchynský nôž a bodal do ich strýznených tiel. Jednej zo svojich obetí zviazal ruky a umierajúce dievča znásilnil...
Hrob na moravskej skládke
Deň pokročil, keď na Morave neďaleko Valašských Kloboukov zastavil Somora svoje auto pri skládke odpadu. Predtým sa pristavil pri jednom z rodinných domov a bezočivo si požičal lopatu, s výhovorkou, že zapadol s nákladiakom. S pochovávaním tiel svojich dvoch obetí si veľa námahy nedal. Ledabolo zahrnul telá svojich obetí odpadkami, naštartoval auto a pobral sa domov.
Tam ho už čakala jeho manželka a maličká, iba trojmesačná dcérka. Somora totiž žene (predtým bol už dvakrát ženatý) predtým naklamal, že musel robiť fúry navyše. Vozil sa však po cestách a už v predvečer vraždy dvoch stopárok znásilnil neďaleko Bernolákova dôverčivú stopárku. Táto lekárka však Somorovo násilie prežila "iba" s veľkým šokom a celoživotnou traumou.
Mali ho za necelé dva dni
Od vraždy neuplynulo ani 50 hodín, keď Somoru zadržala polícia. Všetko bolo jasné už pri prvom kontakte s týmto zločincom. Pristihli ho pri usilovnom čistení kabíny auta - zmýval krv obetí a richtoval sa interiér vozidla prefarbiť, aby odstránil všetky stopy po svojom príšernom čine.
V čase vraždy bolo skoré letné ráno, keď však Somora telá úbohých stopárok pochovával, bol už biely deň a viacerí ľudia si jeho čudné parkovanie pri smetisku všimli. Stálo totiž na jeho okraji v pozícii, ktorá nenaznačovala, že by tam iba tak parkoval, či niečo vykladal. Jeden muž, čašník Josef z neďalekej koliby, si mimovoľne zapamätal, že vozidlo malo žilinskú poznávaciu značku. Ďalší muž, moravský vodič nákladiaka Bohumil z uhoľných skladov, tiež zaevidoval zvláštne odstavené auto a krátko po jeho odchode zamieril ku skládke. Spod hŕby smetí vytŕčali nehybné bosé ženské nohy. Polícia mohla ísť vďaka týmto svedectvám naisto. Vrah nekládol pri zatýkaní žiadny odpor. Pri výsluchu sa k svojmu ohavnému činu priznal.
Zdesenie a šok
Aj keď vtedy nebolo už stopovanie u nás žiadnou novinkou, tragický osud dvoch mladých žien vyvolal v celom Československu obrovský šok. Súdny proces bol v epicentre záujmu otrasenej verejnosti. Somora si vo vyšetrovacej väzbe zrejme uvedomil možný dosah dvojnásobnej vraždy i znásilnenia a v niektorých fázach procesu bol agresívny a bezočivý hlavne voči svedkom.
Rozsudok bol prísny - trest smrti. Miroslava Somoru popravili obesením vo februári 1979.
Tragédia Vierky a Táne ožila potom nanovo prostredníctvom známeho filmu Smrť stopárok.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
