Permoníci ju, ako sa patrí, nielen starostlivo vybudovali, ale pred odovzdaním aj vycifrovali. Vráta pozlátili, vsadili drahokamy, ovenčili kvetinkami a zavinšovali novomanželom, aby ju v šťastí dlho užívali.
Brána bývala ozdobou utešenej Stratenskej tiesňavy v dnešnom Národnom parku Slovenský raj a generáciám obyvateľov i hostí dôstojne pripomínala kráľa Kovlada. A jeho tragédiu.
Podraz zákerného Čiernoducha
Kovladova ríša bola kedysi rajom na zemi. Haviari s pomocou spriatelených permoníkov dolovali v útrobách vápencových masívov veľké bohatstvá a mohli žiť v hojnosti a spokojnosti. Kráľ bol vľúdny, žičlivý, a tak príchod jeho synčeka na svet oslavovalo celé Horehronie.
Aj idylické nebíčko Kovladovej ríše však malo svoj mrak. V smradľavých dierach prebýval Čiernoduch - zákerný zlý prízrak a Kovladov úhlavný nepriateľ. Závidel mu všetko - peknú mladú ženu, krásneho chlapčeka, oddaných a spokojných obyvateľov ríše i jej rozprávkové bohatstvo. Preoblečený za poľovníka oklamal dôverčivú pestúnku, ktorá inak nikomu nedovolila na malý poklad svojich pánov siahať a súhlasila, že nimród smie chlapčiatko pohladkať. Čiernoduch nezaváhal. Zdesená žena uvidela namiesto "lovca" a svojho zverenca už iba kúdol strašného čierneho dymu, v ktorom sa nevinné dieťa stratilo navždy.
Kovlad okamžite vedel, kto mu zajal syna. Začala sa strašná vojna, v ktorej veľa bojovníkov prišlo o život, Čiernoduch bol však vo svojich mrzkých šachtách neporaziteľný. Kovlad musel kapitulovať. Smutný vzal manželku, pridal sa zvyšok statočných permoníkov i všetko podzemné bohatstvo Horehronia a odišli inam. Haviarom z Horehronia ostali prázdne ruky a chudoba.
Permoníci kontra Coburg
Povesť o skalnej bráne v Stratenej je ozdobou zbierky slovenských baníckych povestí, ktoré zostavil do knihy Tri zlaté tulipány Miroslav A. Huska. Pre horehronské staré mamy slúži dodnes fakt, že Kovlad sa z kraja odsťahoval i so všetkým bohatstvom, ako rozprávkové vysvetlenie, prečo sa tu v prenádhernom kraji žije vždy tak ťažko.
Podľa iných prameňov chýrna skalná brána pri Stratenej bola dielom pracovitých Horehroncov, ktorí ju vyhĺbili do vápencového masívu na príkaz vojvodu Filipa Coburga, brata bulharského cára Ferdinanda I. Coburga. Po rodinách Koháryovcov a Csákyovcov práve Coburgovci rozvíjali v tejto časti Slovenska hutníctvo i železiarenstvo a Filip mal v Stratenej jednu z hút. Potreboval si i bránou v skalách efektívnejšie riešiť dopravu.
Brána slúžila výborne - a po objavení a sprístupnení svetoznámej Dobšinskej ľadovej jaskyne vítala aj stovky návštevníkov týchto častí Slovenského raja. Bola do prírodného prostredia vsadená s veľkým citom, o čom svedčí aj značné množstvo obrazov, na ktorých ju zvečnili mnohí renomovaní predvojnoví výtvarní umelci.
Výbuch Nemcov nezastavil
My poznáme krásnu skalnú bránu už iba z obrazov a starých fotografií, lebo prestala existovať pred 67 rokmi. V čase Slovenského národného povstania chceli partizáni zastaviť postup Nemcov na Červenú Skalu a Telgárt - bránu podmínovali a vyhodili do vzduchu. Navždy stratené vráta do Slovenského raja útočníkov aj tak nezastavili, bariéru zo žalostných zvyškov legendárnej brány Nemci zdolali.
Pred rokmi, keď sme chodievali na novinárske vizity za stavbármi, budujúcimi oveľa modernejšiu bránu do Slovenského raja, vtedy najdlhší cestný tunel v Československu pri Stratenej, vyzvedali sme, či chlapi predsa len nenaďabili na kamarátov - Kovladových permoníkov. Šibalská odpoveď znela - spýtajte sa potoka Strateník... Podľa neho dostala názov krásna horská dedina i čarovná tiesňava. Strateník interview neposkytol. Výsmešne zažblnkal priezračným prúdom a verný menu tajomne zmizol pod gigantickými útesmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
