Keď Roman Pomajbo rozpráva o svojej rodine, celý žiari. A ak by mu s manželkou bocian priniesol ďalšie bábätko, nezbláznil by sa. Dokonca by vraj by bolo najlepšie, ak by to bola znovu baba.
Doma ste doslova požehnaný medzi ženami. Ako zvládate odlúčenia, ktoré vám spôsobujú pracovné povinnosti?
- Musím povedať, že som v pohode. S mojou prácou to zase nie je také náročné, keďže ide skôr o jednorazové veci. Vždy našťastie ide len o pár dní. Aj tak chcem stále presne vedieť, čo deti, furt im volám, ako išli spať, či poslúchajú... Našťastie nemám stálu prácu typu, žeby som bol neustále 'busy'. Samozrejme, že sa však človek veľmi teší domov. No viete, na druhej strane to vzťah značne upevňuje... A práveže niekedy mi je až vyčítané, že som už doma akosi pridlho. Celkovo mám rád zmenu a tá je u mňa dosť častá. Človek nevie, čo bude o mesiac...
Muži s maličkými deťmi si vlastne často chodia do práce oddýchnuť. Je to aj váš prípad?
- Áno. Aj keď ja si naozaj oddýchnem aj pri nich - psychicky.
Keď sa narodila Vivinka, hovorili ste, že všetko ide tak ľahko, že by sa manželka v pohode dala hneď nahovoriť na druhé bábätko. Ako je to, keď už sú bábätká dve? Dala by si povedať, aj čo sa týka tretieho prírastku?
- Asi vás trošku prekvapím, ale áno.
Teraz ste to povedali tak, akoby už bolo niečo na ceste...
- Nie, nie je. Ale máme nádherné zdravé deti, tak sa logicky bavíme o tom, či budeme mať ďalšie. Je krásne mať veľkú rodinu, ale rodičia musia byť natoľko zodpovední, aby vedeli, či si to môžu dovoliť. Ja mám radosť a keby nám bocian priniesol ďalšie bábätko, tak sa nezbláznime. Moja žena to zvláda bravúrne! NIe je v strese, nervózna, vie presne, čo a ako a nepochybujem, že by v pohode zvládla aj ďalšie miminko. Nepochybne vďaka mne, nie?
Treba povedať, že to je dosť nečakané. Väčšinou, keď žena nemá dieťa úplne v dvadsiatke, vníma to celé ako oveľa náročnejšie a viac to prežíva...
- Moja Peťka je ako stvorená na materstvo a veci s tým súvisiace! Prvé bábätko bolo pre ňu, ako pre všetky mamičky, niečo nové, nepoznané, nádherné rozčarovanie. To druhé si už doslova vychutnáva! Sú ako dva cucfleky, úplne závislé jedna na druhej. Nemôžu bez seba existovať. Už vie, že to trvá len chvíľku, toto manznanie, dojčenie, a tak si to naplno užíva. Ja sa teraz snažím viac venovať Vivinke, aby nežiarlila.
Pokračovali by ste rád v ženskej línii, alebo by ste do tretice chceli radšej chlapca?
- Samozrejme, že sa ničomu nebránim. Každý povie, nech je to hlavne zdravé. Je to síce klišé, ale veľmi pravdivé. Ja by som však pokojne mal rád doma tri dcéry - tri sestry. A až to štvrté bude potom chlapec... Naozaj, s dievčatami je to všetko úžasné. Mám staršieho brata, takže sme vyrastali v mužskej prevahe. Je to pre mňa všetko úplne nové a užívam si to. Nedávno som im vyberal pyžamká a spodnú bielizeň (na to si ešte trúfam) a bol to pre mňa veľký zážitok... Celkovo si myslím, že dievčatá sú úžasné. Milučké a úplne super, takže by som pokojne prijal aj tretie.
Tie vaše vari nemajú žiadne čertíkovské tendencie? Hovoríte o nich ako o anjelikoch.
- Sú jednoducho úžasné! Vivinka už, samozrejme, prejavuje prvý vzdor. Hovorím si, celá maminka. Neznáša príkazy. Musí na všetko prísť sama a sama chcieť. A tak v sebe koľkokrát hľadám božskú trpezlivosť, kým sama pochopí, že si má umyť ruky, či vyčistiť zúbky. Priznávam, niekedy som netrpezlivý...!
Je to skrátka osobnosť.
- No áno, ale prepáčte. Prídete ráno do jej izbičky, lebo volá: Už som sa obudila, už som sa obudila...
Natešene otvoríte dvere a ona vám povie, že teba som nevolala, volala som maminku. A teraz čo? Úplne vás takýmto spôsobom odzbrojí. Teraz je presne v takom veku, keď skúša, čo a ako... Na určité pravidlá musíme dbať a treba byť dôsledný... Takže sa učím byť dôsledný a keď ju pošlem do kúta, musím na tom trvať a nenechať sa obmäkčiť jej šibalskými a koketnými pohľadmi, ako sa mi to často stáva.
Musíte sa teda štylizovať do dôslednosti? Keď človek vidí pred sebou niečo také roztomilé, je to zrejme ťažké.
- Nuž áno. Tým, že mám tie pipinky, tak som koľkokrát celý taký namäkko.
Len vás natrieť na chlieb...
Všetkého dočasu...
Partnerský vzťah sa príchodom detí značne mení. Museli ste si s manželkou programovo vyhradiť nejaké chvíle pre seba, aby ste neboli len rodičia, ale aj partneri?
- To začína až teraz. Po roku dieťaťa. Keďže stále dojčíme, tak je žena samozrejme pripútaná k dieťaťu. Už však Noemku nechávame aj so starými rodičmi, alebo príde niekto na stráženie, aby sa manželka mohla trošku voľne nadýchnuť a nebola ustavične len v jednom kole. Je dôležité, aby sme boli aj my, raz za čas, spolu bez detí - ako kedysi za slobodna.
Hodnotíte teda ako dobré rozhodnutie, že ste si rodinu založili neskôr?
- Áno, jednoznačne. Aj keď v našej brandži je to na trošku dlhú debatu. V mladosti sa pletie človeku kariéra s rodinou a ja nehovorím, že už mám po tom, alebo čo, no už vo mne nie je to, čo predtým. Kedysi som moju profesiu tak nebotyčne miloval, že som jej podriaďoval úplne všetko. A tým pádom som nebol pripravený na to, mať vzťah, rodinu, manželstvo ... Nehovorím, že teraz som už starý, ale skúsenejší určite a už viem, čo ženy potrebujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
