Na Slovensku sme takúto Karbunkulovú vežu mali celé veky a určite prežije aj našu generáciu. Ibaže - úchvatná magická tatranská hora sa teraz nazýva Jastrabia veža (2 139 metrov nad morom) a rozprávkový rubín tu už nesvieti. Nespochybniteľná Miss tatranských veží však stále hľadí na svoju krásnu podobu v odraze na hladine bájneho Zeleného plesa.
Všetky povesti sa zhodujú v tom, že z chýrnej Karbunkulovej veže svietil rubín kedysi tak žiarivo, až jas dopadal do okien podtatranských domov. Stala sa majákom a výzvou pre odvážlivcov - a mnohým potom i hrobom. Nad Zeleným plesom sa dvíha impozantná, takmer šesťstometrová skalná strmina a hoci na vrchol Jastrabej veže vedú aj schodnejšie cestičky, gigantická stena je varovaním. Jagavý zázrak na vysokánskej skale vartoval oddávna strážca tatranských pokladov a s ním i mocné prírodné alarmy - hromy a blesky. Lebo legendy tvrdili: gigantický drahokam splní vlastníkovi všetky žiadosti - aj keby si zaželal stať sa neviditeľným.
Osudná červená výzva
Nevedno, koľko ľudí sa na impozantnú vežu za osudnou červenou výzvou štveralo. Jedného poznáme i po mene: zlatokop Ján Andrej Papirus i tu hľadal zlato a drahé kamene v roku 1771. Známy tatranský historik Ivan Bohuš označil za možné miesto smrti tohto stolárskeho tovariša i Jastrabiu vežu. Nedosiahnuteľný karbunkul nelákal iba ziskuchtivcov. Červená je i farbou srdca, plného horúcej lásky, a zamilovaní šuhaji mohli svojim vyvoleným sľubovať namiesto modrého z neba obrovský červený drahokam.
Zelený jazerný hrob
Žiarivá krása však bola nedostupná i hrozivo odstrašujúcou kliatbou - kto by sa nádherného karbunkulu chcel čo i len dotknúť, zomrie. Existuje niekoľko verzií spôsobov naplnenia kliatby - podľa jednej strážca tatranských pokladov zatrasie zemou a trúfalí dobyvatelia skončia zasypaní v kamenných hroboch. Podľa ďalšej má samotná Jastrabia veža moc ubrániť sa ničivými otrasmi. A podľa inej žiarivý kameň mal ochranu nebies - pri dotyku zasahoval sám hromovládny Perún. Udrel a pád nešťastníkov končil pod hladinou Zeleného plesa.
Nie všetky pokusy končili neúspešne. Bol hrdina, ktorý svojej vyvolenej sľúbil ako svadobný dar práve magickú červenú skalu. Úspešne zdolal ťažký výstup a rubín zobral. Svadba nebola, nádejný ženích spadol i s drahokamom do plesa. Jazero, ktoré sa dovtedy farbou nijako nelíšilo od desiatok iných v Tatrách, začalo zvláštne zelenkavo svetielkovať. A dostalo meno Zelené pleso. Podľa niektorých prameňov mohol byť mládencom s takýmto smutným osudom i syn známeho kežmarského hradného pána Imricha Thökölyho. Ten, zarmútený synovou tragédiou, dal vraj dokonca vypustiť z vtedy hlbokánskeho jazera vodu, aby našiel jeho telo. Voda mala voľakedy siahať oveľa vyššie ako dnes, dovysoka obmývala bralá Karbunkulovej veže. Po zásahu hradného pána sa pleso zmenšilo na veľkosť, akú poznáme dnes.
Čo hľadali anglickí mágovia?
V roku 1565 dal vtedajší pán Kežmarského hradu Albert Lasky svoju oveľa staršiu, ale bohatú ženu Beátu (nemanželská dcéra poľského kráľa Žigmunda I. Starého) doživotne zatvoriť do murovanej veže. Za jej výlet k Zelenému plesu. Niekoľko rokov po smrti týranej nešťastnice, dnes uznávanej ako priekopníčky tatranskej dámskej turistiky, zavítali k Laskému dvaja hostia - chýrni alchymisti z Anglicka John Dee a Edward Kelley. Cestou z poľského kráľovského dvora si urobili v roku 1583 zastávku v meste, kam kedysi najsilnejšie dopadali lúče z Karbunkulovej veže. Náhodou? Keď popustíme uzdu fantázii, možno mali špičkoví predstavitelia mágie vo vtedajšej renesančnej Európe tajné poslanie...
A zo zorného uhla zvedavého súčasníka sa v tejto súvislosti vynára otázka – čo to vlastne na najkrajšej tatranskej skalnej veži kedysi tak prenikavo svietilo?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
