Píše sa o ňom aj v Biblii, kde podľa sčítania ľudu, ktoré nariadil Dávid, „bolo Izraelcov milión stotisíc mužov, schopných tasiť meč, Júdejcov štyristosedemdesiattisíc mužov, schopných tasiť meč". Sčítanie bolo dôvodom príchodu Jozefa s Máriou do Betlehema v čase, keď sa narodil Ježiš.

O súpise obyvateľov sa dozvedáme aj z kusých správ o Babylone, Starom Egypte, Ríme, Grécku, Číne, aj zo stredovekých štatistických údajov z daňových súpisov nehnuteľností.

Sčítavali iba mužov

Pravdepodobne najstaršie sčítanie podľa nám neznámych pravidiel sa uskutočnilo pred rokom 3 800 pred n. l. v Babylone a pravdepodobne sa týkalo iba slobodných občanov z radov mužov, nie otrokov, hoci otroci vo vyspelom babylonskom hospodárstve vykonávali úradnícke práce, viedli účtovníctvo a mohli uzatvárať pre svojich pánov aj niektoré obchodné zmluvy. Aj v Starom Ríme sčítavali iba mužov a otrokov zapisovali ako majetok toho, komu patrili. Rimania ako tvorcovia zákonov so zmyslom pre poriadok vzhľadom na svoju expanzívnu politiku a vojenské ťaženia sčítavali obyvateľstvo každých päť rokov. Z obdobia okolo roku 3 000 pred n. l. sa zmieňuje o sčítaní v Starom Egypte grécky historik filozof, geograf Herodotos v cestopisno- historickom diele Egypt, o súpise z obdobia okolo roku 2 000 pred n. l. v Číne sa zmieňuje vo svojich spisoch čínsky filozof a politik Konfucius.

Zo stredoveku sú známe súpisy obyvateľstva z Číny. Európskych panovníkov ani tak nezaujímali počty obyvateľov, ako pravidelný prílev rôznych poplatkov. To rovnako zaujímalo šľachtu aj cirkev. Mestá tiež žiadali pre seba dane, ako napr. v Košiciach podľa daňového súpisu vlastníkov domov. Z toho sa dá určiť zloženie a sociálne postavenie vlastníkov, ale aj odborníci môžu iba približne určiť počet ľudí, ktorí tam mohli teoreticky bývať.

Oproti tomu v Bratislave sa zachoval daňový súpis obyvateľov jej predmestia z roku 1379. Prevažnú časť tvorili nádenníci vo viniciach a z nich niektorí nemohli zaplatiť ani najnižšie daňové poplatky. V biede tam žili aj sluhovia, tovariši, nosiči, rybári, drobní remeselníci. Trvalo dosť dlho - asi do prvej polovice 18. storočia - kým sa uskutočnilo v Európe sčítanie všetkého obyvateľstva z každého domu bydliska jednotlivcov.

Zákon o sčítaní ľudu

V Uhorsku sa konalo viac súpisov obyvateľov na rôzne účely. Kvôli podchyteniu platiteľov daní bol v roku 1715 ich celokrajinský súpis a v rokoch 1767 - 1771 súpis poddaných, sedliakov a želiarov, ako aj ich majetkových pomerov. Prvé sčítanie s uvedením mena, veku, rodinného stavu, triedneho postavenia aj zamestnania sa uskutočnilo za panovania Jozefa II. v rokoch 1778 - 1785.

V Uhorsku sa datuje oficiálne sčítanie obyvateľov od roku 1784, a to sa opakovalo do roku 1857, keď sa určil na sčítanie aj jeden termín: do 31. októbra. Od 29. marca 1869 to už nebol súpis, ale sčítanie ľudu, pretože vtedy nadobudol platnosť Zákon o sčítaní ľudu a odvtedy sa uplatňovali moderné metódy podľa zásad medzinárodných štatistických kongresov (prvý bol v Bruseli v roku 1853).

Obeť sčítania

V ČSR bolo prvé sčítanie 15. februára 1921. Vtedy mali občania po prvýkrát uviesť do dotazníkov, aký je stupeň ich gramotnosti, čo sa nejeden zdráhal, pretože sa rozšírila po vidieku fáma, že analfabetov potrestajú väzením. Učitelia museli ľudí presviedčať o nepravdivosti tejto fámy.

K tomuto sčítaniu sa viaže tiež tragická udalosť na Orave, ktorú zaznamenala vtedajšia tlač. Do obce Erdútka (dnes Oravská Lesná) delegovali ako sčítacieho komisára účtovníka z Dolného Kubína Jána Labana. Do Oravského Podzámku cestoval vlakom a odtiaľ musel ísť do Erdútky, kam dnes vedie lesná železnička, niekoľko kilometrov pešo. Február bol v roku 1921 studený a v ten deň bola treskúca zima aj fujavica. Laban do Erdútky neprišiel a nevrátil sa ani domov. Vyhlásili po ňom pátranie, no našli ho, až keď sa začali topiť záveje, v ktorých zamrzol.

Daňové registre

Aspoň o približnom počte obyvateľstva na našom území či v jednotlivých stoliciach od najstarších čias sú pre neexistujúcu povinnosť sčítania skromné a neúplné štatistiky. Dozvedáme sa o nich napr. do 19. storočia v Dejinách Slovenska I. (SAV 1961), o počte remeselníckych cechov z dejín miest.

Približný počet obyvateľov sa odhadoval podľa daňových registrov a podľa počtu zdanených port, čiže usadlostí. (Porta znamenala širokú bránu, ktorou sa vchádzalo do gazdovstva, a ktorou prešiel plno naložený voz.). V roku 1427 bolo v Šarišskej stolici zdanených šesťtisíc port - okrem obyvateľov slobodných miest a Valachov. V roku 1496 bolo v tej istej stolici zdanených port iba dvetisíc a v niektorých východoslovenských panstvách boli opustené usadlosti po vojnovom spustošení. Takéto úteky z nich boli príčinou poklesu počtu obyvateľov na východnom Slovensku. Na makovickom a čičavskom panstve bolo opustených až vyše 160 port. Tamojší poddaní ich opustili po bojoch šľachty a vpádoch poľských vojsk, presídlili sa na stredné Slovensko a na východné sa už nevrátili. Na prelome 15. a 16. storočia sa veľa poddaných zo Šariša i Zemplína uchytilo v okolí banských stredoslovenských miest ako drevorubači, pastieri a uhliari.

Podľa Dejín Slovenska I. koncom 15. storočia bolo na území Slovenska asi 47-tisíc port, čo zodpovedá približne 329-tisícom obyvateľov-roľníkov. K nim treba pripočítať asi 65-tisíc mestských obyvateľov, 80-tisíc vidieckych želiarov, 10 tisíc Valachov, čo je spolu do 500-tisíc obyvateľov. Okrem nich bolo 30-tisíc príslušníkov šľachty, patriciátu a cirkevnej hierarchie.

Viacej nádenníkov

Od druhej polovice 15. storočia sa v slobodných kráľovských mestách zvýšil počet nádenníkov. Pracovali sezónne vo vinohradoch alebo pri spracovaní textilu a na rozdiel od tovarišov, o ktorých sa starali cechové organizácie v Košiciach, Prešove, Bardejove, Levoči, nádenníci boli vydaní na milosť a nemilosť svojmu zamestnávateľovi. Aký bol počet nádenníkov, nevieme, známy je počet cechov. V 17.storočí, keď nastal úpadok miest, ruka v ruke išiel s ním aj úpadok cechov. Vo väčších mestách dosahoval počet cechov 40 až 50 druhov, v menších okolo 15-20. V Levoči bolo v roku 1671 až 44 rôznych cechov, v Rožňave 18.

Podľa súpisov z ďalšieho - 18. storočia - bolo v celom Uhorsku v rokoch 1715-1720 zaregistrovaných 8 500 cechových remeselníkov, z nich na území Slovenska vyše 60 percent. V niektorých mestách boli remeslá „preľudnené" ako napr. v Kežmarku, ktorý mal podľa súpisu z roku 1715 dvetisíc obyvateľov, z toho 290 remeselníkov. Mnohí z nich sa zaoberali aj poľnohospodárstvom. Vtedajší kežmarskí sčítací komisári zaznamenali tiež nespokojnosť obchodníkov s odbytom tovaru na miestnom trhu a sťažovali sa na malý počet spotrebiteľov.

Preľudnenosť stolíc

Slovensko územne predstavovalo asi pätinu Uhorska a na tomto území sa v prvej polovici 18. storočia sústredila viac ako polovica uhorskej šľachty. Tu hľadalo útočisko pred Turkami mnoho šľachtických rodín z južného Uhorska, takže začiatkom 18. storočia nastala v slovenských stoliciach relatívna preľudnenosť. Oproti tomu po vyhnaní Turkov bolo v južných, prevažne maďarských stoliciach, málo obyvateľov a noví usadlíci tam mohli obrábať veľké plochy poľnohospodárskej pôdy. Lenže na škodu slovenského obyvateľstva, rodiny z južnouhorských stolíc, ktorým na slovenskom území poskytli azyl, sa začali na ňom cítiť tak, ako keby tam boli odjakživa, vytvárali feudálne veľkostatky a začali upevňovať nevoľnícke vzťahy.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.