Jej úpravy ľudovej hudby žnú obrovské úspechy, lákajú aj mladých ľudí a vypredávajú koncerty. A to už aj za hranicami Slovenska!
Ľudovú hudbu Kandráčovci založil v roku 2004 primáš Ondrej Kandráč. Ten folklór nasával doslova s materským mliekom.KandráčovciĽudová hudba Kandráčovci vznikla v roku 2004 pod názvom Ľudová hudba Ondreja Kandráča.Okrem primáša Ondreja Kandráča (husle) v nej pôsobia Ľubo Šebej (cimbal), Milan Maťaš (akordeón) a Martin Leško (kontrabas).V tom istom roku vzniká hudobný projekt - doposiaľ najúspešnejší - v Slovenskom rozhlase "A čija to chyža", v ktorom účinkovali najvýraznejší speváci rusínskych piesní ako Mária Mačošková, Anna Servická, Mikuláš a Natália Petrašovskí, Anna Poráčová či Monika Kandráčová.Po tom, čo sa "A čija to chyža" stala vo folklórnych kruhoch hitom, nahrali profilový album Moniky Kandráčovej "Synu muj" a cédečko "Oj zabava". Okrem toho participovali na desiatke iných cédečiek.Ich koncerty na Slovensku bývajú vypredané. Veľký úspech zožali aj v Bruseli a momentálne sa im darí aj na Morave.Účinkujú v rôznych televíznych programoch. Stretli sa aj s Karlom Gottom.Cédečko s výberom ich tvorby nájdete v utorok 19. mája vložené v denníku Korzár - za nezmenenú cenu.V Košiciach si ich budete môcť vypočuť na koncerte 23. mája o 19.00 hod. v Jumbo centre. Predstavia sa spolu s Anderom z Košíc.
"Obaja moji rodičia boli nielen jeho fanúšikmi, ale aj šíriteľmi. Mamka (speváčka Monika Kandráčová - pozn. red.) je výraznou interpretkou, ktorá má na konte desiatky cédečiek, zlaté i platinové platne... Otec sa mu venoval ako učiteľ zakladajúci folklórne súbory, s ktorými vyhrával československé súťaže. Keď som vyrastal, bola na vrchole slávy Tublatanka, Elán, ja som však bol obklopený takmer výhradne folklórom. A musím sa priznať, že pop music som prišiel na chuť iba pred pár rokmi, keď som ako hudobný redaktor Slovenského rozhlasu (SRo) začal pripravovať aj české vysielania. Hity českej tvorby 60. - 70. rokov sú skutočnými klenotmi," uznáva Ondrej Kandráč, rodák z obce Krásna Lúka v okrese Sabinov.
Jej špecifikom je, že leží na rozhraní medzi rusínskym a šarišským regiónom. "K obom kultúram mám teda blízko a to je aj dôvod, prečo naša tvorba vychádza z oboch týchto tradícií."
Husle drží v rukách od detstva
Ako 7-ročný začal Ondrej hrať na husle a hneď na začiatku hudobníckej dráhy mal šťastie na významnú pedagogickú osobnosť - doc. Juraja Kosťuka. Ten na Slovensko prišiel zo Zakarpatskej Ukrajiny, založil tu okrem iného Katedru hudobnej výchovy na univerzite v Prešove, či Poddukliansky ľudový súbor. Za jeho rast mu vďačí aj najvýraznejšia speváčka ľudových piesní v súčasnosti Mária Mačošková.
Ondrej sa prvýkrát stal primášom už na gymnáziu v ľudovej hudbe Sabinovčan, pôsobil aj vo folklórnom súbore (FS) Lipa či v cimbalovej hudbe Prešovčan. Na vysokej škole bol členom známeho FS Šarišan a Vysokoškolského súboru Torysa, neskôr primášoval vo Vojenskom umeleckom súbore v Bratislave a bol i členom súboru Gymnik a Ekonóm. Vďaka folklóru precestoval takmer celý svet.
"Hral som v Amerike, Mexiku, Austrálii, Malajzii, na Ukrajine..." V austrálskom Melbourne strávil dokonca aj Vianoce! "Nikdy predtým som nebol na Štedrý večer inde ako doma s rodinou a odrazu som sa ocitol v úplne inej krajine, v inom ročnom období. Neboli tam žiadne vianočné stromčeky, iba palmy. Na Slovensku bola snehová kalamita a my sme chodili v krátkych nohaviciach a tešili sa z krásneho počasia. Vôbec som si neuvedomoval, že sú Vianoce. Naši hostitelia nám pripravili krátky program a nechýbala ani tradičná polnočná omša. Bolo vtipné a zároveň milé, keď o bielom sniežiku a zamrznutej prírode spievali malí austrálski Slováci."
V Mexiku mali na koncerte 5-tisíc ľudí!
V Mexiku mali slovenskí umelci dokonca aj policajnú ochranu. "Koncertovali sme v aréne, kam na náš koncert prišlo viac ako 5-tisíc návštevníkov. Bol to ohromujúci zážitok. Úžasné bolo aj Japonsko, kde sme si užili nielen plné sály, ale aj ich povestnú presnosť a veľkú úctu. Na koncerte nebol jediný človek, ktorý by nemal naštudované aspoň niečo o Slovensku, jeho kultúre... Na internete som nedávno objavil partiu mladých Japoncov, ktorí kopírujú slovenskú hudbu. Robia to tak dokonale, že hrajú na nerozoznanie od slovenských muzikantov. Úžasné."
Hoci Ondrej Kandráč dlho dúfal, že sa mu podarí vyhnúť umeniu a presadiť sa v inej pracovnej sfére, napokon to osud zariadil inak.
"Nie je to jednoduchý životný štýl. Mám rodinu - manželku a malého syna, prácu, ktorá ma živí (SRo - pozn. red.) a k tomu odohráme mesačne aj 17 koncertov. Je to časovo nesmierne náročné. Na jednej strane ma to nesmierne napĺňa, no druhou stránkou mince je, že rodina ťahá za kratší koniec," vraví Kandráč, ktorý na javisku stojí od detstva. "Dnes to už vnímam ako poslanie - vštepovať muzikou do srdca radosť, šťastie, nádej... Medzi našimi stálymi poslucháčmi je mnoho ľudí, ktorých osud je veľmi nepriaznivý. Za všetkých možno spomenúť mladého chlapca z Levoče, ktorý sa stará o nevidomú mamičku. Táto dvojica nevynechala ešte žiaden náš koncert v ich regióne."
Úspechy Kandráčovcov však nie sú všetkým iba po vôli."Mnoho zarytých folkloristov krúti nad našou tvorbou nosom. Vyčítajú nám, že je príliš skomercionalizovaná, že je to šou, že sa bigotne nepridŕžame tvrdých folklórnych koreňov... Na to mám jedinú odpoveď - koľko mladých ľudí chodí na ortodoxné folkloristické akcie, kde musia sedieť a keď sa bezprostredne roztlieskajú, dívajú sa na nich ako na rušiteľov? My sa snažíme všetko toto búrať. Na našich koncertoch je nálada veľmi spontánna. Ľudia sa môžu zapojiť, zatancovať si, zaspievať, tlieskať, kedy im to napadne... To je bezpochyby jeden z dôvodov, prečo nás počúva a na naše koncerty chodí tak veľa mladých ľudí." Tvorba Kandráčovcov už dávno presiahla slovenské územie. V ich repertoári nájdete aj poľské a ruské piesne. Najnovší album bude zostavený z rôznych ukrajinských, slovenských, rusínskych a šarišských skladieb a nájdu sa tam i niektoré z melódií Slovákov a Rusínov zo srbskej Vojvodiny.
"Nehanbím sa, že som chlapec z dediny"
Ondrej Kandráč už síce mnoho rokov pôsobí vo veľkých mestách (niekoľko rokov žil v Bratislave, v súčasnosti pracuje v Košiciach), na život na vidieku však nedá dopustiť. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa rozhodol začať stavať domček v dedinke Lorinčík pri Košiciach. "Nikdy som sa nehanbil za to, že som chlapec z dediny. Naopak, myslím si, že ľudia, ktorí prišli do mesta z vidieckeho prostredia a museli začínať od nuly, sú omnoho dravejší a húževnatejší," dodáva primáš skupiny Kandráčovci, ktorého cédečko bude v denníku Korzár vložené už tento utorok 19. mája za nezmenenú cenu!
Profil
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
