ikovičovi. Pätnásteho augusta by bol oslávil jubilejnú šesťdesiatku, ak by osud nebol voči nemu krutý, pretože 5. mája uplynuli štyri roky odvtedy, čo prehral boj o život so zákernou chorobou, s rakovinou lymfatických uzlín.

V divadle, televízii, vo filme i v dabingu stvárnil mnoho úloh. Jeho meno však navždy zostane spojené s tromi, vďaka ktorým sa nezmazateľne zapísal do diváckej priazne. Bol skvelým Svätoplukom „Dodom" Syslom v komédii Utekajme, už ide. Bol nenapodobniteľným lordom Nortonom. A prepožičal hlas roztomilému Vilkovi z rozprávky o Včielke Maji. Marián Zednikovič skrátka rád zabával ľudí a šlo mu to výborne.

Len súčasť jednej dážďovky

Bol to zvláštny človek. Tí, ktorí ho poznali, vravia, že dobrú náladu, pohodu a optimizmus rozdával všade, kam prišiel, no na druhej strane bol samotár. Kolegom o súkromí takmer vôbec nerozprával.

„Nerád otravujem ľudí. Som skôr samotár. Keď potrebujem spoločnosť, tak ju vyhľadám a vtedy sa jej aj naplno venujem. Na zájazdoch však často vyrazím presne opačným smerom ako celý autobus. Tridsať rokov som žil hektickým životom a unavuje ma rozprávanie do vetra. Čo budem kolegov otravovať súkromím, majú svoje vlastné problémy," konštatoval.

V profesii dosiahol úspechy, ale najviac si vážil to, že ho kedysi vďaka úlohám v rozprávkach a detských filmoch vyhlásili za detského kráľa. Skrátka, nebral sa príliš vážne a mal rád ľudí. „Som hypercitlivý na okolie a prostredie. Nemám rád konflikty. Potrebujem aj iných ľudí, ako mi poskytuje prostredie mojej profesie. Na svete žije toľko krásnych, dobrých a milučkých ľudí, toľko jemnosti vám vedia ponúknuť! Netreba si urobiť stred sveta zo seba samého. Nie som viac ako iní, som len súčasť jednej dážďovky, ako všetci. Najdôležitejšia je však pre mňa tolerancia."

Na výšku až na druhý pokus

Je paradoxné, že človek, ktorý bol odjakživa hanblivý, sa stal hercom. Jeho dedo Vilo Stražan však bol bábkarom, mama ochotníckou divadelníčkou, takže herecké gény mal v krvi. Ešte ako žiak na základnej škole sa prihlásil na konkurz do divadelného krúžku pri PKO a vyhral ho. „Bol to raj mladosti," spomínal si.

V puberte ho viac než herectvo lákali história a literatúra, písal poviedky, zaľúbené básne, sám si vydával časopis. Najviac ho priťahovalo maľovanie a po maturite si podal prihlášku na tri vysoké školy - architektúru, výtvarné umenie a VŠMU. Keďže na herectvo boli skúšky ako prvé, skúsil to, no neprijali ho. Zaťal sa. "Na ďalšie prijímačky som už nešiel, ale moja cesta viedla do súboru Novej scény, kde som získal prácu v muzikáloch. Díval som sa a učil." Na druhý pokus sa už na VŠMU dostal. Po jej ukončení v roku 1974 začínal v trnavskom Divadle pre deti a mládež a v roku 1980 sa vrátil do Bratislavy na Novú scénu.

Sluha James s úctou spomína na lorda Nortona

Podmanil si divadelné dosky i televízne kamery. Spočiatku najmä ako komik. "V televízii som sa dostal do generácie k Labudovi, Lasicovi, Satinskému, Dančiakovi a v repertoári komického žánru som schytal vždy tých najmladších - veď som aj bol najmladší. Nikdy som nemohol ukázať aj iný ako komický rozmer. Až keď som sa dostal do staršieho veku, začali prichádzať iné ponuky. Dá sa povedať, že z komických úloh som vyrástol," skonštatoval. Rád skúšal aj iné veci. Po revolúcii si dal menšiu pauzu a neprijímal všetky úlohy. Bol jedným zo zakladajúcich členov Divadla Astorka Korzo '90, neskôr začal organizovať Letné shakespearovské slávnosti.

Z jeho komediálnych úloh je tou najvýraznejšou rola anglického lorda Nortona. Jeho dialógy so sluhom Jamesom v podaní Stana Dančiaka patria k nezabudnuteľným. Dančiak bol zo smrti dobrého kamaráta veľmi zronený a dodnes si na neho spomína s láskou a úctou. „Rád som s Marošom spolupracoval, pretože bol invenčný, doslova chŕlil nápady a to som mal vždy rád. Cestovali sme po celom Slovensku a to dvoch ľudí, kolegov a kamarátov, vždy preverí. Boli situácie, keď sme lorda a sluhu hrali aj tri razy za sebou v jeden deň. To som už ani nevedel, ktorý z nich dvoch som. (smiech) Maroš ma vždy podržal. A tuším, že ma drží a riadi aj teraz z hereckého nebíčka," zaspomínal si pri príležitosti výročia smrti Stano Dančiak.

Požičiaval si deti kolegov

Na Zednikoviča spomínajú s láskou hádam všetci, ktorí s ním prišli do kontaktu. Dokonca aj bývalá manželka. On sa totiž k ženám a deťom správal ohromne. "Beriem ženu ako partnerku. Rozhodne to nie je doplnok. Myslím, že v tomto ma vychovali dosť slušne. Dalo by sa povedať, že až nadštandardne. To bude asi tým, že som vyrastal medzi dievčatami, takže som šil aj na bábiky. Dievčat bolo päť - sestra, jej kamarátka a sesternice a ja som bol sám. Tak sa mi dosť ťažko presadzovalo, aby sme sa šli hrať s autíčkami. Nuž som sa naučil šiť," zaspomínal si.

Prvýkrát sa ženil krátko po dvadsiatke a vzal si školskú lásku, novinárku Ľubu. Prežili spolu 25 rokov, no keď sa synovia osamostatnili, ich vzťah ochladol. V tom čase mu ochorela mama a Marián sa chcel o ňu zodpovedne postarať, preto opustil domácnosť. A tým sa manželstvo definitívne rozpadlo. V tom čase stretol svoju druhú ženu Janku, v ktorej spoznal spriaznenú dušu. V tajnosti sa zosobášili na veľvyslanectve v Prahe.

Z prvého manželstva mal dvoch synov Lukáša a Tomáša. Bol na nich nesmierne pyšný. A to aj vtedy, keď mali problémy, za ktoré by sa iní rodičia hanbili, alebo by svoje deti zatratili. Tomáš sa zaplietol s drogami, no aj s pomocou otca sa mu podarilo z toho dostať. Obaja synovia pracujú v televíznej brandži, jeden ako kameraman a druhý ako dramaturg a podieľali sa napríklad na projekte Celebrity camp.

Marián túžil mať aj dievčatko, s novou partnerkou sa už o to nepokúšal, pretože si ako 50-ročný uvedomoval, že ak si má dieťa užiť otca a otec dieťa, musel by žiť aspoň do sedemdesiatky a to vraj nie je isté. Jeho vzťah k deťom však bol čarovný.

"Milujem život, veľmi mám rád deti, zrejme aj preto som bol kedysi zvolený za kráľa detí. Keby pri mne doma behala malá suknička, zbláznil by som sa od šťastia. Nedá mi, aby som nechytil dieťa za ručičku, či nepoštípal do ritky. Možno, keby som žil v Amerike, už sedím. Na ulici deti oslovujem, kývam im. Našťastie, sa nikdy nerozplačú. Dokonca som si niekedy požičiaval deti kolegov. Obľúbená bola napríklad Kristínka Farkašová," skonštatoval.

S novou láskou k Shakespearovi

Marián bol romantik ako vyšitý. O láske vedel rozprávať ako z románu. "Pre mňa je v prvom rade dôležité, aby malo manželstvo v sebe humor. Chcem žiť vo veselosti. Je to manželstvo, v ktorom je pokoj a pohoda. Teším sa, že sa môžem o niekoho starať, pripraviť mu zázemie, zbytočne sa nestresovať. Mám v živote motiváciu. Rád jej kupujem kvety, šaty, chodíme spolu do kina, na výstavy. Užívame si jeden druhého. Snažíme sa, aby naše spolužitie bolo pestré. Robíme si predĺžené víkendy v zahraničí," povedal o druhej manželke.

Spolu boli len päť rokov. Využili ich však naplno. Žili v Podunajských Biskupiciach, mali firmu a v roku 2001 založili tradíciu Letných shakespearovských slávností, ktorým Marián šéfoval. Po jeho smrti sa organizácie manželka nevzdala a pripravuje ich dodnes.

Nádej živil do poslednej chvíle

Príznaky choroby prišli nečakane v roku 2005 počas dovolenky na Malorke. „Sedel som na terase, mimovoľne som sa chytil tváre, krku a v oblasti mandlí som zacítil niečo tvrdšie. Myslel som si, že mi napuchla mandľa, nevenoval som tomu pozornosť. Opuch zmizol a ja som to vyhodil z hlavy. O mesiac sa objavil na druhej strane, začalo mi to celé napúchať. Už som vedel, o čo ide. Nepotreboval som na to lekára. Nastal strach a návštevu ambulancie som oddialil," priznal chybu v čase, kedy ho už choroba veľmi zmáhala. Nechcel však o tom nikomu rozprávať.

„Maroš sa nechcel deliť o svoje trápenie. Chcel to riešiť v úzkom kruhu najbližších. Všetci sme čakali, že sa do divadla vráti, osud to chcel inak," skonštatoval Marek Ťapák.

S chorobou zápasil niekoľko mesiacov. Bol poslušným pacientom, absolútne sa zveril do rúk lekárov a dodržiaval všetko, čo mu odporúčali. V nemocnici strávil veľa času a niekedy sa už zdalo, že nad rakovinou zvíťazí. Vždy v sebe živil nádej. „Verím medicíne, ktorá je u nás dostupná. Keby sa môj druh ochorenia špeciálne liečil na nejakej americkej univerzite, vycestoval by som tam, aj keby som si mal požičať peniaze. Stojí mi za to žiť pre ľudí, ktorých mám rád. Tí si zaslúžia, aby som tu bol. Musím sa cítiť dobre. Prídu krízy, chytí ma depresia, ale to sa stáva i zdravému človeku," vyznal sa v jednom z posledných rozhovorov.

Stále niekomu uvoľňoval miesto

Možno sa zdalo, že je zasnený rojko, v skutočnosti mal veľmi racionálne zmýšľanie. Aj starší kolegovia ho obdivovali. „Marián postupoval dopredu tým, že stále niekomu uvoľňoval miesto. Svojou ohľaduplnosťou a dobrotou si vytváral v živote priestor, ktorý mu právom patril. Jeho základnou vlastnosťou bola obrovská ľudská dobrota," povedal s úctou Martin Huba.

Marián Zednikovič je pochovaný na Martinskom cintoríne a jeho pomník je neprehliadnuteľný - z dreva a skla. Umelecké dielo, aké si tento umelec zaslúži.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.