Ktovie, ako by sme sa tvárili na prechádzke v košickom Čermeli, keby sa pred nami objavil hranostaj, medveď, divá mačka, prehnal by sa pred nami rys, začal rozrývať zem diviak, cerila zuby svorka vlkov, pobehovalo množstvo líšok, lietali mračná vtáctva a v stromoch zhromažďovali med včely.
To, čo sme vymenovali, a ešte iná fauna obývala v stredoveku košické lesy a bola predmetom obživy množstva ľudí od lovcov po remeselníkov a kupcov.
Ptačkare lovili do sitarky
Lov lesného vtáctva bol taký výnosný, že sa stal aj zamestnaneckou špecializáciou. Lovec vtákov sa v stredoveku volal ptačkar a tento názov sa preniesol na všetkých Košičanov, ale už ako prezývka Košičane - ptačkare. Tento názov zamestnania možno nájsť v zápisoch najstaršej Košickej mestskej knihy (Acta Iudicaria ) z rokov 1393 - 14O5 v súvislosti so zápisom o splatení dlhov.
Košické lesy v stredoveku a ešte aj v neskoršej dobe oplývali vtáctvom a lovnou zverou v takej miere, že tú, na ktorú používali siete, chytali do nich v troch termínoch ročne, súbežne s termínmi splácania dlhov. Okrem týchto troch období ptačkare nelovili a vtáctvu i lovnej zveri dopriali pokoj. Z toho vyplýva, že les mal svoje tradičné sankcionované pravidlá, ktoré sa dodržiavali - aj v 14. - 15. storočí. Ešte aj v tej dobe sa ptačkarom veľmi dobre darilo.
V spomenutých troch termínoch sa mimoriadne darilo sieťarskej rodine v Košicach, ktorá predstavovala ďalšiu zamestnaneckú špecializáciu a v Acta Iudicaria ju pisár zapísal ako "sitarka", čiže tunajším miestnym slovanským názvom sieťarského remesla. Vyrábali pevné, kvalitné siete, potrebné na vtáctvo, no najmä na lov lesnej zveri, ktorú vyvážali košickí kupci už v prvej polovici 13. storočia do západných krajín živú: jelene, srny, veveričky, hranostaje, zajace, kuny, jarabice a inú.
"Uhorské kožky" vyvážali so zlatom do Flandrie
Ptačkare dodávali okrem živého vtáctva na miestny trh i na vývoz aj mäso a tiež suroviny - kosti, perie pre rôznych remeselníkov. Zo zveriny sa využilo všetko bezo zvyšku: kosti, loj, srsť, rohy, kožky, kože, kožušiny. Delikatesou aj na kráľovskej tabuli bolo mäso veveričiek, kún a operencov, špecialitou boli medvedie laby.
V druhej polovici 13. storočia je v zoznamoch vyclievaného tovaru zaznamenaný vývoz kožušín a kožiek zase na sever popri Spišskom hrade. Kožky z Košíc boli známe ako "uhorské kožky". Ich osobitný transport, hoci obrovského množstva, na vzdialenosť aj niekoľkých tisíc kilometrov by bol neekonomický pre ich nízku hmotnosť, preto ich transportovali s ťažkými komoditami, akými boli zlato, striebro, meď a železo. Nimi naložené masívne vozy, ktoré sa volali maže, vychádzali z Košíc na dlhú trasu cez Poľsko, Prusko do Flandrie koncom 13. storočia.
Bohatstvo zvere urýchlilo vznik cechov
Vyvážali sa tisíce kožiek, o čom svedčia zápisy z colných staníc v poľskom Sanczi, no nie v menšom počte ich predávali remeselníkom. Podľa nedávno zosnulého historika O. R. Halagu práve hojnosť týchto surovín zo zvierat košických lesov urýchlila aj vznik remesiel v Košiciach. Príkladom sú košickí kožušníci, ktorí v založení cechu predbehli ostatných remeselníkov a ich cech so stanovami z roku 1307 bol prvý známy cech na našom území i v celom bývalom Uhorsku. Stanovy cechu vystavil "richtár Arnold s prisahanými občanmi aj celou obcou mesta Košice" - vtedy Casscha. Podobne aj stanovy košických obchodníkov z roku 1446 v odpise sú najstaršími známymi stanovami obchodníckeho cechu v bývalom Uhorsku.
Remeslá spracujúce kožu
Podľa výskumu historika O. R. Halagu boli v Košiciach v rokoch 1480 - 1501 zaevidované rodiny podľa remesiel. V publikácii "Právny, územný a populačný vývoj mesta Košíc" je uvedený aj rok vydania stanov a voľby cechu. Remesiel, spracujúcich kožu, bolo počas spomínaných dvoch storočí desať a združovali sa v nich títo remeselníci: opaskári, ktorých rodín bolo najviac, až dvanásť, sedlári - bolo ich jedenásť, päť rodín kožušníkov, tri vačkárov (pugilárnikov), jedna taškárov, šesť obuvníkov, päť rodín farbiarov koží, tri remenárov. Neuvádza sa počet rodín koželuhov, ktorí mali prvé cechové stanovy v roku 1467, a tiež čižmárov so stanovami až v roku 1598.
Ryby exportovali Košičania do Nórska
Okrem lovcov vtáctva i zveriny by sme nemali vynechať lovcov rýb ani zamestnaneckú špecializáciu solič, salczer, z ktorej vzniklo neskoršie aj priezvisko Salczer, ktoré má viacero obyvateľov Košíc i okolia.
V tunajších vodných tokoch bol dostatok rôznych druhov rýb - výz, pstruhov, úhorov, ostriežov (volali ich koľaky),šťúk, kaprov, číkov, mrien. Všetky tieto druhy vyvážali v 14. storočí najmä na sever, napočudovanie do Nórska - tam aj s vínom, zlatom a striebrom. Exportovali ich v sudoch aj do Poľska a Pruska, kde boli obľúbené pre ich osobitný spôsob zasoľovania - volali ho košický. Najchutnejšie boli údajne okrem výz aj úhory. Na zasoľovanie boli v Košiciach majstrami soliči, salczeri. Ryby očistili od šupín, vybrali vnútornosti a celé nakladali do sudov.
Častým priezviskom je Fischer, poslovenčené Rybár. Fischer, ako by sme očakávali, ryby nelovil, ale s nimi podnikal. Kupoval ich od lovcov rýb, dával spracovávať, predával na miestnom trhu, exportoval na zahraničný a importoval na tunajší predaj morské ryby, najmä haringy. V dobe, o ktorej píšeme, bola veľká spotreba rýb a haringov, ktoré sa konzumovali z náboženských dôvodov ako pôstne jedlo. Stredovek sa vyznačoval častými, prísnymi aj dlhými pôstmi.
Tvrdá valuta stredoveku
Po love bol dôležitou súčasťou naturálneho hospodárstva zber medu a vosku. Okrem kožušín, ktoré sa vyznačovali ľahkosťou a trvanlivosťou a boli preto ideálnym doplnkom ťažkých tovarov, mal takéto vlastnosti aj med a vosk. Vosk pridávali ku kovom, doskám, drevu podľa evidencie colníc od 13. storočia. Čo bolo dôležité, bol na treťom mieste vo vývoze z Košíc za vínom a meďou, určený na praktické i náboženské účely v kresťanskom i islamskou prostredí a bol aj platidlom, teda tvrdou valutou stredoveku. Med bol sladidlom, medovinu držali i exportovali v sudoch a košická medovina sa traduje dodnes, i keď ktovie podľa akého receptu, ale konzumenti ju pochvaľujú.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
