Principiálne mal Sulík, samozrejme, pravdu, keď Miklošovi pohrozil, že zvyšovanie daní "len cez moju mŕtvolu". V situácii, keď "konsolidáciu" na výdavkovej strane minister financií ohlasuje v ráde 100 mil. eur (alebo ešte menej), je hrabanie opäť a zase na príjmovej strane príznakom rezignácie. V zásade. Predseda SaS sa ale nemal vzpätiť verejne, ale diskrétne pri rokovacom stole. Na ktorom mali stáť, a to je kľúčové, jeho vlastné návrhy, čo iného pre rozpočet urobiť. To, že nič relevantné sám nemá, robí z výkriku o nezvyšovaní daní klasickú mediálnu figúru, čo vrhá do horšieho svetla Mikloša, ktorý je akože ten zlý. Takto však príbeh nestojí. Rétoricky proti zvyšovaniu daní sme všetci, len treba povedať, kde škrtiť výdavky, aby sa ten schodok na údajných 3,9 zrazil nejako inak.
Zásadné v tejto kauze je, že politicky oslabený Mikloš (omnoho slabší než vo vláde Dzurinda II) štopká diery, do ktorých sa valí voda, tak, ako mu to dohody v koalícii a lobisti zvonku dovolia. Slovensko má, podobne ako mnohé iné krajiny, dlhodobý tzv. štrukturálny deficit. Ten iste nevyriešia ani spotrebné dane z piva a vína, s čím prichádza Mikloš, ale ani lepší výber dividend, či rušenie ďalších výnimiek (resp. "výnimiek"), čo sú návrhy SaS opäť a zase len pre príjmovú stranu. Tento deficit, ktorý je zákonmi nasmerovaný do zväčšovania až prasknutia, vyriešia len hlboké reformy sociálneho systému, dôchodkov, zdravotníctva, samospráv, školstva, správy štátu, atď. SaS, KDH, Most a Radičová nič podobného v pláne nemajú, s ničím takým vládna koalícia nepočíta. Takže to, čo sa teraz deje okolo rozpočtu 2012, je štrikovanie, improvizácia, prežiť ďalší rok, aby dajak bolo. Tu desať miliónov, tam tridsať, ale pod zátku výdavky tak, aby sa tlak nezosilňoval, dostať nemôžu.
To je základný pohľad, všetko ostatné je vata. V tomto kontexte je zvyšovanie presne takých daní, ako alkohol, či módne banky, takpovediac európsky konsenzus.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
