Jedného takého mám doma. Všetko bolo fajn, kým vyvreskoval doma pred telkou sám. Aaale to, samozrejme, mojej polovičke stačiť nemôže. A tak mi pred zápasom s Ruskom nakvartíroval do bytu aj svojich kamošov. Ešte uvrešťanejších, ako je on sám.

Vysýpanie popolníkov som vzdala už po prvej tretine. Nech si klepú, kde chcú. Rovnako som to chcela poriešiť aj s pivom a jednohubkami, ale to neprešlo. A tak som kmitala medzi kuchyňou a obývačkou. Celý čas. Z hokeja som mala veľký prd.

Sorry, klamem. Niečo som z neho predsa len mala. Zvukovú kulisu, akú by som zažila možno len v prvom rade na koncerte Helloweenu, postávajúc hneď vedľa reprákov. Vďaka ich vreskotu som však získala aspoň hmlistú predstavu o dianí na ľadovej ploche.

„No jasné. Typickí Rusi! To oni vedia - vyrážať dopredu na našu bránku!“ Nasledoval sled nepublikovateľných slovíčok. „Svine, čo si to dovolili?“ potichučky rozmýšľam pripravujúc tretiu misu jednohubiek. „To nevedia, že keď hrajú proti našim, majú postávať na mieste, prípadne nenápadne a hlavne pomaličky ustupovať smerom k vlastnej bránke? Ale oni, drzáni jedni drzí, normálne išli na našu bránku! No nezabili by ste ich?“

„Samozrejme. Ja som to vedel. Idú po Višňovi! Kukaj, jak ho zákerne narazil na mantinel. Idú po tom jeho chorom ramene!“ znie z obývačky dalšia analýza. V myšlienkach otvárajúc ďalšie pivá mi nedá iné, len súhlasiť: „Však vedia o tom jeho zranení. Namiesto toho, aby ho džentlmentsky obchádzali na sto honov, prípadne mu v rámci bolestného občas odovzdali puk, ho normálne že fyzicky likvidujú! Na to by si mali posvietiť policajti! Také hrubé násilie pred očami miliónov divákov, dokonca aj detí!“

„Ty kokoos, rozhodcovia nás idú zarezať. A to sme hostiteľská krajina! Koľko vymyslených presiloviek už tým Rusom odpískal a nám furt nič!“ Chlapci revú, že chcú k pivu zápražku. Otváram dvanásťročnú whisky, odkladanú na špeciálnu rodinnú príležitosť. Nič iné doma nemám. Ale nevadí, v honbe za zlatom a v týchto ťažkých chvíľach, keď nás arbitri idú zakilovať, neni o čom. Inak, ja by som rozhodcov rovno stiahla z ľadu a šupla do basy, až by boli zelení. Čo si to dovoľujú pískať proti našim? By som chcela vidieť, kde v pravidlách stojí napísané, že Slovákov musia zarezať. Normálne som si už aj ja musela nahlas zahrešiť.

„Jááj, čo tam kreslíš tote šablony, Henlonu! Šak ich normálne kaučuj, ňe?“ vreští kamoš od Prešova. Jasná vec, myslím si v duchu. Taký Filc alebo Hossa by určite povedali len niečo v duchu - ta šturce už toten gol, a padalo by to do súperovej bránky jedna radosť. Aaale nie, nám treba americký know-how aj s príslušným akcentom a šablónkami... Výsledok? Ľem žeby sme do rici ňepošľi. Uff, jak som si to pekne aj ja zanalyzovala, pochvaľujem si nad tromi balíčkami chrumiek, ktoré sypem do misky. Ingrediencie na jednohubky už došli.

PS: „Tak, a sme v riti, pánové!“ prehlušili chlapci hvizd rozhodovskej píšťaľky ukončujúcej zápas. S obdivom počúvam, ako detailne analyzujú, prečo už nemáme žiadnu šancu. Konečne si dovolím aj ja prehovoriť nahlas: „A prečo sa tí naši rovno nezbalia a nejdú domov k rodinám, keď už každý vie, že sme v prdeli? Zbytočne budú riskovať zranenia. A tých nervov čo by si ušetrili...“ Kukajú na mňa ako na debila: „Si sa zbláznila? Však budeme majstri! Slovenskóóó!!!“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.