Ihneď, či v priebehu troch dní zomrelo na následky prudkej otravy jedovatými plynmi po najväčšej priemyselej havárii na svete v chemickej fabrike spoločnosti Union Carbide okolo osemtisíc ľudí. Ďalších 20 000 bolo ťažko postihnutých a stovky z nich postupne pomreli. Celkovo sa počet rôzne traumatizovaných ľudí ráta na 520 000 ľudí. Okolo 300 000 ľudí museli evakuovať: smrtiaci mrak zasiahol územie s rozlohou okolo 60 štvorcových kilometrov.
Bhópalčania, ktorí prežili, a ich potomkovia stále trpia následkami jednej z najväčších ekologických katastrof v dejinách ľudstva. Experti GREENPEACE zistili, že územie je stále zamorené. Pre obete je traumou, že mnohí sa dodnes nedočkali náležitého odškodnenia. A tiež, že hlavní vinníci tohto zločinu stále neboli potrestaní.
Vypnutý alarm nevaroval
Union Carbide vybudovala fabriku v Bhópále v roku 1977, čo Indovia vítali - priniesla nové pracovné miesta. No už niekoľko rokov po nábehu sa začali prejavovať nedostatky - chýbal napríklad spoľahlivý bezpečnostný systém. Keď prišla osudná decembrová noc, alarmy boli vypnuté. Pri vyšetrovaní príčin tejto strašnej katastrofy vyšlo najavo, že skupina robotníkov mala natierať uzávery nádrží s tekutými smrteľne nebezpečnými plynmi. Do jedného z kontejnerov sa dostala asi tona vody. Podľa jednej verzie nešťastnou náhodou, podľa inej sabotážou. V noci došlo v kontajneroch k búrlivej reakcii štyridsať ton plynov. Detektory chýbali. Rozprašovače, účinné pri zmierňovaní úniku plynov, neboli opravené, chladiace zariadenia nádrží s jedovatými plynmi boli dokonca už pol roka pred nešťastím nefunkčné. Šokujúcejšie bolo aj zistenie, že poplašné zariadenie bolo odpojené. Vyšetrovatelia neverili vlastným ušiam, keď sa od svedkov dozvedali, že v rámci úspor bol o polovicu znížený aj počet bezpečnostných technikov.
Jed bolestne zabíjal
Vietor hnal jedovatý mrak k obytným štvrtiam, kde spali tisícky nič netušiacich ľudí. Sirény mlčali a jedy zabíjali - mnohých okamžite. Ďalší zomierali v strašných bolestiach - oslepli, dusili sa. Toxický mrak spôsoboval vážne poškodenie tkanív, očí, dýchacích ciest, vnútorných orgánov, prenikal do krvného riečiska. Svet zmeravel v šoku pri pohľade na fotografie obetí - pochovávané dieťa na jednej z nich sa stalo symbolom bhópálskej tragédie (na snímke). Mesto evakuovali a trvalo týždne, kým sa obyvatelia Bhópálu mohli vrátiť späť. Mnohí opustili svoje domovy navždy, pôda v meste a okolí je zamorená.
Krátko po hroznej priemyselnej havárii zadržala polícia sedem hlavných manažérov indickej časti spoločnosti Union Carbide. Bol medzi nimi aj šéfovia spoločnosti v Indii Waren Anderson a Kešub Makéndra. Andersona prepustili na kauciu, vrátil sa do USA a zodpovednosti sa roky úspešne vyhýba. Tým si vyslúžil prezývku Bin Ládin Západu.
Súd sa vlečie - ľudí, ktorí pred ním predsa len stáli, najprv obžalovali zo zabitia rovnajúceho sa vražde, potom však bol zločin prekvalifikovaný na spôsobenie smrti z nedbalosti. Ešte hanebnejšie sú naťahovačky okolo odškodného - mnohé postihnuté obete na satisfakciu čakajú márne. Indky Rashida Bee a Champa Devi Sukla si obhajobou záujmov postihnutých vyslúžili alternatívnu ekologickú "nobelovku" - Goldmannovu cenu.
Zamorená fabrika v Bhópaále od roku 1984 pustne. Union Carbide v roku 1999 fúzoval s inou nadnárodnou firmou a nebezpečný pesticíd sevin, ktorý tam vyrábali ako prostriedok proti hmyzu, vo svete zakázali. Územie je studňou jedu a nešťastia - matkám z Bhópalu a okolia sa aj dnes rodia ťažko postihnuté deti. Bhópál je mĺkvym pamätníkom stále nepotrestaného veľkého ekologického zločinu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
