Neraz mamám už krátko po pôrode podvrhnú do kolísky svoje mrzké škvŕňa a striehnu, či mu v novom domove neublížia. Ak nie, niekedy mame bábo vrátia. Poludnice naznačujú svoju prítomnosť vánkom, vírením prachu a vedia všelijako škodiť. Najhroznejšie sú ich mrchavosti voči matkám a ich deťom - a vôbec nie iba voči nemluvniatkam.
Svedčí o tom aj dojímavá tatranská legenda - opriada v časti Roháče jeden z najvyšších končiarov Západných Tatier, ktorý má výšku 2 125 metrov. Má zvláštne, ale výstižné meno - Plačlivô (uvádza sa aj Plačlivé či Plačlivý Roháč). O bizarný názov sa z priepastnej závisti pričinila jedna mimoriadne planá poludnica.
Slzy v štyroch plesách
V Západných Tatrách žila matka, ktorá sa tešila zo štyroch krásnych synov. Nevedno, čím si bájnu zlopovestnú ženu znepriatelila - isté je, že tatranská poludnica jej veľmi ublížila. Už v čase, keď mládenci rástli, vyhrážala sa ich materi, že jedného dňa bude kvôli každému z nich strašne plakať. Tak aj bolo - krutá poludnica jej postupne vzala jedného syna za druhým. Žiaľom zdrvená mater za nimi vyplakala potoky sĺz. Boli to, každý sa môže presvedčiť, dokonca celé slzavé vodopády. Lebo zaplnili podľa legendy i štyri vysokohorské plesá. Nachádzajú sa priam pod vrchom Plačlivô a súčasníci ich poznajú ako štyri Roháčske plesá.
Povesť vraví, že po únose najmladšieho syna, keď už úbohá žena nemala sĺz, zmenila sa na hŕbu skál, ktorou je samotný legendárny kopec Plačlivô. Koluje o ňom zvláštna povera - vraj tým, že vznikol premenou z užialenej ženy, nikdy doň neudrie blesk.
Vedci hovoria, že v prípade Roháčskych plies ide o vodné plochy, zrodené z ľadovcov. Napriek studenej vode však aj dnešní návštevníci Západných Tatier veria, že jazerá zaplnili horúce slzy nešťastnej matere. Viacerí tvrdia, že keď sa pohybujú týmito lokalitami, padá na nich zvláštna tieseň - a zmocňuje sa ich nepochopiteľná depresia. Rovnaké pocity mali podistým dávni tatranskí pútnici, lebo v blízkosti Plačlivého nájdeme napríklad aj Smutné sedlo.
Poludnicu odklial básnik Rúfus
Liptovské povesti vravia, že hlavná vinníčka hroznej horskej tragédie dodnes výsmešne hľadí na žiaľom skamenenú mater štyroch krásnych šuhajov. Kto pozná hory v tejto časti Slovenska, vie - je to pravda. Jedným z magických liptovských kopcov je aj bájny kopec Poludnica v Nízkych Tatrách, vysoký 1549 metrov. Označujú ho za symbol Liptova a znalci vedia - je odtiaľ na Slovensko utešený výhľad. Aj na Západné Tatry. Pričinením básnika Milana Rúfusa je však zlopovestná hora odkliata. Náš bard o nej napísal báseň, v ktorej na Poludnici hovorí so Stvoriteľom. Rúfus má, podľa svojho želania, na milovanú Poludnicu výhľad aj z večnosti - "vidí" ju z cintorína v Závažnej Porube, kde je pochovaný.
Povesti o Poludnici však poznajú aj v Gemeri - v národnom parku Muránska planina blízko obce Muráň je lokalita s názvom Poludnica. Jej výška však nedosahuje ani tisíc metrov, no vápencové bralá, ktoré ju tvoria, sú impozantné. A i z tejto Poludnice je prekrásny výhľad po krajine.
Zlé baby alebo strážkyne?
Poludnice majú v mytológii pevné miesto a existuje viacero vysvetlení, prečo ľuďom škodia. Pôvodne to údajne boli kňažky - strážkyne tradičného pokoja počas poludnia - významnej chvíle dňa, keď je životodarná hviezda Slnko na nebi na vrchole. Vidiečania napokon dodnes, keď znejú zvony poludnia, prestanú pracovať a zotrvajú v tichej modlitbe. Kto vraj v robote pokračoval, tomu sa poludnica postarala o náležité potrestanie.
Realisti vravia, že tabuizovaním robôt cez najhorúcejšie hodiny dňa chránila povera ľudí pred úpalom. Poverou chránili matere pred poludnicou a jej alternatívnymi podobami svoj drobizg červenými stužkami okolo zápästí. Vojna materí so starými či novšími "strašidlami" v záujme ich detí sa neskončila. A jedno Plačlivô stačí.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
