Keď sa uhorský kráľ Matej Korvín (1443 - 1490) po smrti svojej manželky Kataríny, dcéry Juraja Poděbradského, druhýkrát ženil s osemnásťročnou aragónskou (neapolskou) princeznou Beatrix, na svadobnú hostinu objednal kráľovský dvor v Budíne v roku 1476 u košických remeselníkov stovky kusov riadu na varenie, pečenie aj stolovanie z kovu, žiadne vidličky, iba lyžice.
Na svadobných stoloch nebol s najväčšou pravdepodobnosťou jediný sklenený pohár. Keby sa tam aj dostal, čudne by pôsobil v rukách uhorských šľachticov, ktoré boli naučené držať strieborné, zlaté a iné kovové čaše a nie niečo také krehké, ako bolo sklo. Načo sklenená čaša, keď jedli rukami, lebo vidlička bola na uhorskom kráľovskom dvore ešte veľkou neznámou, nad čím neskrývala údiv na svadobnej hostine kráľovská novomanželka.
Sklenené čaše súčasťou výbavy
Princezná a budúca kráľovná Beatrix bola vzdelaná, ovládajúca viaceré jazyky, v Taliansku obklopená filozofmi, umelcami, vedcami, historikmi, ktorí prišli s ňou do jej novej vlasti, kam si priviezla množstvo umeleckých predmetov, knihy a obrovskú výbavu. Súčasťou výbavy bolo všetko potrebné na stolovanie, vidličky, porcelán, sklenené nádoby, čaše, benátske zrkadlá. Zbytočne sa namáhala naučiť stolovať po novom, ako sa patrí na vzdelaného renesančného panovníka, akým bol jej manžel Matej Korvín. Spolu s dvoranmi zotrval pri zvyklostiach jesť rukami a lyžicou, piť z ťažkých čaší. Sklenené zostali ešte dlho len ako ozdoba. Rokmi kráľ svoje zvyklosti zmenil.
V stredoveku v Taliansku neďaleko Benátok na ostrove Murana vyrábali v prísnom utajení sklárski majstri svetoznáme benátske sklo. Prekrásne benátske čaše nemohli chýbať na stole neapolského kráľa a otca princeznej Beatrix Ferdinanda I. Aj takéto čaše boli súčasťou kráľovninej výbavy.
Sklenené poháre boli vzácne a v gotike si ich mohli dovoliť iba najbohatší. V renesancii a v baroku nastal rozvoj výroby pohárov na nápoje a počet ich majiteľov z radov šľachty sa rozšíril. Dávali si ich zdobiť rodovými erbmi. Výrobky talianskych sklárskych majstrov si objednávali európske kráľovské dvory a najväčší záujem bol na francúzskom, kým sa nezačala v krajine vlastná výroba. Keď sa začal vyrábať krištáľ a rezané sklo, tieto si mohli spočiatku dovoliť naozaj iba panovníci. K mešťanom sa sklo dostalo až po vzniku hút.
Kde sa vzalo sklo
Aj keď je reč o sklenených pohároch, neobídeme históriu objavu skla. Sú o tom rôzne domnienky. Jedna najdôveryhodnejšia hovorí, že pochádza z Egypta, kde ho objavili okolo roku 3000 pred n. l., ale používali ho spočiatku iba na ozdoby. Iná uvádza objav skla v Palestíne. Napokon, o skle sa píše aj v Biblii.
Ďalšia domnienka pochádza od rímskeho historika Plínia Staršieho. Podľa neho prvenstvo objavu skla patrí skupine fénických námorníkov, ktorí si na brehu mora chceli pripraviť obed na otvorenom ohni. Nenašli žiadne kamene, na ktoré by položili pod oheň nádoby s potravinami. V náklade na lodi mali hrudy natronu (uhličitanu sodného), ktorý sa používal na balzamovanie mŕtvych, a ten použili na varenie namiesto kameňov. Zohriatím sa natron zmiešal s pieskom a začala z neho odkvapkávať čudná hmota. Podľa Plínia sa takto zrodilo sklo. Feničania sklo poznali, ale Plíniova domnienka môže byť zaujímavou povesťou. Reálnejšia je teória, ktorá datuje vynález skla do tretieho tisícročia pred naším letopočtom do Mezopotámie, dnešného Iraku a Sýrie.
Egyptskí sklárski majstri
Isté je, že okolo roku 2500 pred naším letopočtom žili v Mezopotámii remeselníci, ktorí vyrábali sklo, presnejšie - napodobňovali drahé kamene. O tisíc rokov neskoršie vedeli vyrábať tiež sklenené nádoby. Rovnaké, ako v Starom Egypte, ktoré predstavovali veľké bohatstvo a mohlo ho získať iba niekoľko vyvolených.
Sklenené nádoby boli umeleckými dielami egyptských sklárov a títo pravdepodobne zaviedli ich výrobu aj v Starom Ríme. Musela byť veľmi prácna, pretože sklo sa ešte nefúkalo, ale odlievalo, ale aj tak dokázali vyrobiť jemné sklo. Cisár Tiberius obdivoval sklenené výrobky a sklárom v Ríme určil jednu celú ulicu. Tam vyrábali rôzne druhy pohárov a nádob, tiež okenné tabuľky a zrkadlá.
Sklo sa rozšírilo do celého sveta potom, ako v poslednom storočí pred naším letopočtom objavili Rimania postup fúkania. Touto metódou sa začali vyrábať pohrebné urny aj priehľadné zásobníky na potraviny. Objavili sa sklenené nádoby a poháre, ktoré čoskoro vytlačili strieborné a zlaté.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
