Francúzsko-talianske návrhy Európskej komisii, že "musíme stanoviť, v ktorých mimoriadnych prípadoch je možné pozastaviť platnosť Schengenskej dohody", ešte, iste, neznamenajú, že Slováci si musia vyhrabať pasy a pripraviť sa na hraničné kontroly. Od toho sme ešte (zrejme) ďaleko, zároveň ale nepomerne bližšie než kedykoľvek po 1. januári 2008 (pristúpenie SR), resp. vôbec po 1. máji 2004.
Aj keď "exodus biblických rozmerov", aký vyveštil v januári minister Frattini, z Afriky ešte nenastal, náklady svojej zemepisnej polohy Taliansko výrazne pociťuje i pri menších objemoch. Tie od januára počítajú napr. už 25-tisíc Tunisanov, Eritrejcov a pod., ktorí zaparkovali len na ostrove Lampedusa (100 km od afrických brehov). A keďže "kvantitatívne uvoľnenie" (povedal by Obama) nevidieť, práve naopak, prúd hrozí len a len zosilnieť, najväčší taliansky problém je, že Nemecko (veľmi radikálne), ale aj iní sú proti tomu, aby si členské štáty podelili africkú migráciu akosi spravodlivo. Všetci, ale najmä Sarkozy, zároveň ostro protestujú, aby cez akési dočasné povolenia k pobytu Taliani púšťali utečencov ďalej do Európy, napr. smerom do Francúzska, čo sa už udialo.
Podstatnejšie než robiť arbitra argumentov, ktoré sú tu i tam závažné (Nemci a celý sever majú dosť "priamych" imigrantov, talianska migračná legislatíva nie je "slobodná", musí rešpektovať pravidlá EÚ), je precítiť kľúčový posun, ktorým je zvyšovanie napätia a odstredivých tlakov. To nezačalo Afrikou. Už v jeseni zmietli Nemecko a Francúzsko rukou nerozbornou rozšírenie Schengenu o Rumunsko a Bulharsko. Len a len z dôvodu neželaného voľného pohybu osôb. Darmo to napr. slovenská diplomacia označovala ako svoju prioritu, podobne ako dokončenie rozhovorov o pristúpení Chorvátska, ktoré veru tiež nebudú v júni uzavreté. A zďaleka nielen preto, že po kauze Gotovina sami Chorváti už viac nechcú ako chcú.
Príznačné a zásadné je, že Schengen dozrieva v prvú obeť dlhšieho trendu, počas ktorého sa EÚ plazivo, ale isto premieňa na uzlík výbušných konfliktov. Napriek zotrvačnosti existenčného záujmu euroštruktúr a nekonečných fráz o zjednocovaní, "solidarite" (a pod.). Je to predovšetkým dlhová kríza, ktorá dvíha vysoko vlny populizmu a nacionalizmu. Pričom na domácom, slovenskom príklade môžeme vidieť, že tie výbuchy o "nezodpovedných Grékoch" (a pod.) nie sú vycucané z povetria. Ak nemajú racionálny obal a formu, tak racionálne jadro celkom iste. Prepálená integrácia v mene paneurópskej ideológie práve naráža na strop reálnej demokratickej politiky. Je to proces, ktorý napreduje míľovými skokmi takmer v celej Európe. (Pozri fínske voľby, naposledy. ) A otriasajúci sa Schengen je predskokan nechávajúci tušiť, že za prvým rohom, ktorým bude či "španielsky" krach eurovalu, či "reštrukturalizácia" Grécka (a pod.), číhajú ďalšie nástrahy. I také, ktoré by mohli byť pre Slovensko desivo nemilé. Trebárs zavádzanie protekcionistických opatrení.
Ešteže prioritou Dzurindu zostáva integrácia Chorvátska. Hahahaha.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
