Zásadné otázky však ležia inde a hlbšie, než v samotnej výnosnosti experimentu na malom a chudobnom slovenskom trhu.
Ak je pravdou (zrejme áno), že Piano je vôbec prvý pokus o národný kartel vydavateľov proti tyranii bezplatného internetu, tak už toto je prielom, ktorý môže urobiť zo Slovenska pioniera v oblasti, kde by to nikomu neprišlo na rozum. Na väčších a (nepomerne) bohatších trhoch totiž spájaniu vydavateľov bráni obava, že víťazmi budú tí, ktorí zostanú mimo. To sa môže prihodiť i Pianu (nie všetci sa zúčastňujú), ak ale vydrží žiť načas aj s nepriaznivým hospodárskym výsledkom, môže vyrásť i pre širší svet ako model, ktorý na národnej úrovni oddelí internetový informačný šalát od takpovediac, hm, prestížnejšieho, dôveryhodnejšieho obsahu.
To je pointa a nie malá. Keďže na úsvite internetového veku spáchali majitelia novín fatálne harakiri, keď svoje obsahy sprístupnili zadarmo (s ideou, že obchodný model vymyslia "ex post"), budúcnosť toho, čo nazývajú "kvalitnou žurnalistikou", najužšie súvisí s obnovením hranice, ktorá aj na webových verziách vytýči rozdiel medzi plkom a informáciou, dojmológiou a analýzou, blábolom a komentárom. Obchodný model je ten, že nezávisle od momentálnych (počiatočných) výnosov, vrátiť vlastným obsahom ten status jednoznačne autoritatívnych textov, aký mali pred explóziou kultúry "zadarmo". Nové technológie a sociálne siete znamenajú informačnú a demokratickú revolúciu, ale súčasne aj nekonečnú banalizáciu obsahov. Pričom pribúda prorokov (vrátane autora), ktorí majú obavu, že ich nediferencované prúdenie spôsobí viac škôd ako osohu.
Dobrá otázka je, že prečo by si svet, v rámci "tvorivej deštrukcie" (Schumpeter), nemohol dovoliť splynutie licencovaného informovania a komentovania so šumením internetu, keď kríza kritického myslenia a reflexie nie je na obzore. No. Pokiaľ vezmeme kvalitu spätnej väzby (povedzme na Slovensku!!), s tým sa dá aj polemizovať. Podstatné ale je, že ak vydavatelia ešte plánujú dlhodobú stratégiu pre svoj biznis (?), nič lepšieho, než predávať ho ako tovar luxusnej spotreby úzkej, ale solventnej klientele, jednoducho nevidieť. Preto je tých 2,90 eura aj smiešnych. Avšak pre začiatok ako signál, že to, čo je zadarmo, nemá hodnotu a je menejcenné z princípu, sa to dá akceptovať.
V kríze nie je žurnalistika, ale doterajší ekonomický model tlače, postavený na historicky jedinečnej, náhodnej symbióze informácií a príjmov z inzercie. Ani teraz sa nerozchádzajú úplne, ale hospodárska kríza zrazila reklamu a internet zmnožil a zrýchlil distribúciu informácií. To je revolúcia. Čo znamená dlhodobo, zostáva zatemnené. V USA i inde ale vidieť toľko, že aj politická trieda si uvedomuje, že za veľké noviny ako tvorcov diškurzu a agendy demokracia nemá náhradu. (Napriek fenoménom ako Huffington Post.) Ak teda nie smrť, tak nastúpia zrejme rôzne "verejnoprávne" (nemiešať so slovenskou predstavou o tomto slove!) projekty záchrany, ktoré zase smrdia obmedzením slobody. I tomu by mohlo Piano predísť...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
