HUMENNÉ. Zrúca mu všetky celoživotné plány a predsavzatia, hoci chcel byť ešte užitočný, veľa vykonať, potešiť najbližších, priateľov a priaznivcov - ako hráč, tréner, alebo funkcionár. Iste také a podobné myšlienky preletia hlavou Miroslava Labuna, ktorého zradila najväčšia športová láska menom futbal.
Koho by to mnohonásobne nezabolelo. Úzko pri srdci bolo aj Mirovi, ktorý napriek niektorým optimistickým prognózam pochopil, že s loptou na trávnik nikdy viac nepôjde. Hoci tak veľmi túžil, ale vyššia moc rozhodla ináč. Klobúk dolu pred jeho obdivuhodnou pevnou vôľou. Muž na ihrisku tvrdý ako žula sa so svojimi útrapami chlapsky vyrovnal, aj keď smoliarsky moment ho privalil bremenom, aké si nezaslúžil ako on, tak ani jeho najbližší.
Osudná streda
Lásku k futbalu pravidelne potvrdzoval v dorasteneckej lige v Snine, či neskôr na ligových trávnikoch v Prešove, v Dukle Banská Bystrica, alebo v Humennom. Na hosťovaní v treťoligovom Vranove nebol tiež iný, lebo chcel vždy vynikať a prinášať radosť svojim, s ktorými ťahal za jeden koniec. Ani vo sne by ho nenapadlo, čo zažije práve v osudnú stredu 10. augusta 1994 vo Svite. V ten deň nastupoval 33-ročný futbalista, ktorý bol kmeňovo stále v kádri Chemlonu Humenné, ako na ktorýkoľvek iný zápas.. Na rozlúčku s futbalom ešte nemyslel, lebo dúfal, že tú zažije v ligovom drese pod Vihorlatom. Zaklopala však skôr a ranila ako telo, tak aj dušu. Sotva by uhádol koľkokrát v podobných situáciách odhlavičkoval loptu do bezpečia. A zrazu stopér padá po vzdušnom súboji na trávnik v bezvedomí...
Ťažké životné zápasy
Vari po minúte sa prebral, dali ho na nosidlá a sanitka fičala do popradskej nemocnice. Odtiaľ ho previezli do Košíc, kde sa podrobil operácii chrbtice. Po nej mohol krútiť aspoň zápästím. Pomohli mu aj kúpele v Kováčovej, nuž optimizmus a nádej žili ďalej. Lenže potom nepomohol ani filipínsky liečiteľ, čo jeho sklamanie umocnilo ešte viac. Rodák z Rokytova dnes si radšej spomenie na tie krajšie chvíle v kopačkách. Veď 185 cm vysoký Miro odohral okolo 200 ligových zápasov, z nich 166 v drese Tatrana, dal päť ligových gólov, navyše je držiteľom Ceny Fair play MUDr. Ivana Chodáka, čo len prezrádza, že má na čo spomínať. Do Prešova prišiel v roku 1979 a na ligové trávniky nastupoval napríklad s Birošom, Juraškom, Komanickým, Bubenkom, Oborilom, v Dukle s Kunzom, Kopejom, Kocianom, Bilským a ďalšími. Miro však nežije len z nostalgie. Zaujíma ho všetko, čo sa deje v súčasnom športe, ale predovšetkým vo futbale, kde má najviac priateľov. Mnohí mu zaiste zavinšujú veľa ďalších síl pri jubilejnej päťdesiatke, ktorej sa dožíva 28. apríla, lebo všetci, aj tí, čo nevedia jeho adresu, akoby mu chceli povedať: "Miro, držíme ti palce, veď si bol a si stále náš!"
