Zvon odpradávna vo všetkých náboženských spoločnostiach symbolizoval spojenie medzi zemou a nebom. Kresťanstvo a islam považujú zvuk zvona za ozvenu všemocnosti Boha, za hlas Boží, ktorým sa prenáša duša človeka za hranice pozemského bytia.

Čo pripisovali zvonom

V stredoveku mali zvony magickú úlohu ako prostriedok na posilňovanie dobrých a odháňanie zlých duchov. V kresťanstve ale aj v iných náboženstvách zvony mali ohlasovať začiatok bohoslužieb a iných náboženských obradov. Zvonmi sa sprevádzajú aj bohoslužby. Pripisovala sa im nadprirodzená moc a odháňanie búrok a iných živelných pohrôm. Nimi sa ohlasoval koniec vojny, požiar a mnohé iné udalosti a aj preto sa stali súčasťou ľudovej slovesnosti.

Oddávna bol zaužívaný zvyk, že kúpa zvona bola záležitosťou patróna obce, ktorým až do zrušenia poddanstva v Uhorsku bol obyčajne niektorý zeman alebo iný významný človek. K zmene tejto tradície došlo po skončení prvej svetovej vojny. Odvtedy sa kúpa zvona stala záležitosťou všetkých obyvateľov obce alebo mesta. Na ich nákup sa najčastejšie robili podomové zbierky. Týmto postojom sa zmenil aj vzťah ľudí k zvonom.

Zvonolejárske remeslo

V minulosti sa výrobou zvonov zaoberalo zvonolejárstvo. Prvé údaje o odlievaní zvonov na území Slovenska sú z 13. storočia, najmä z východného Slovenska. Najvýznamnejšími strediskami boli Košice a Sp. N. Ves. V Sp. N. Vsi patrila zvonolejárska dielňa Gaalovcov v rokoch 1357 - 1516 k najprofilovanejším a najznámejším na území Slovenska a dodnes sa z nej zachovali na Spiši aj inde umelecky veľmi vzácne zvony. V Košiciach bola najznámejšia zvonolejárska rodina Illenfeldovcov. Na výrobe zvonov v Košiciach v 16. - 17. storočí sa podieľala aj mestská a kráľovská lejáreň diel. V Prešove bolo od prvej tretiny 18. storočia ďalšie významné centrum, odkedy sa tam usadila rodina Lerchererovcov. Ďalšie strediská boli v Levoči, Trnave, Lučenci, Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Bratislave. Od 17. storočia sú písomne doložení aj ojedinelí zvonolejári v Bardejove, Krompachoch, Dobšinej, Rožňave, Štítniku, Smolníku i v ďalších mestách.

Mnoho zvonov sa počas prvej svetovej vojny stalo vzácnou surovinou na zhotovovanie gulí do diel pre delostrelectvo alebo aj guliek do pušiek. Najviac sa takto zužitkovali zvony v stavovských povstaniach a počas prvej svetovej vojny.

Vznikli povesti

Pre svoje poslanie a vzácnu surovinu sa zvony stali námetom na mnohé povesti a niektoré v skratke spomenieme. Najviac našli svoju živnú pôdu v oblastiach Slovenska s početnou nemeckou komunitou, a takou je najmä Spiš. Azda najznámejšia povesť je o zvone na Morskom oku pod pustým Žabokýlskym hradom, ktorá pochádza z roku 1904.

Zvykne sa hovoriť, že na Veľký piatok všetky zvony odletia do Ríma, a preto sa v kostoloch od Zeleného štvrtka až do Zmŕtvychvstania Ježiša pri náboženských obradoch namiesto zvoncov a zvonov používajú rapkáče. A práve k tomu sa viaže jedna povesť o „Najväčšom kežmarskom zvone". Podľa nej študent tohto mesta Michal Kupecký sa v roku 1671 rozhodol, že využije cestu zvonov na Zelený štvrtok a so zvonom odíde do Ríma. Priviazal sa na zvon a takto sa vraj dostal do Ríma, večného mesta.

Povesť o kláštornom zvone

V Slovenskom raji na Kláštorisku si ľudia po vpáde Tatárov do Uhorska a na Spiš v roku 1241 našli svoje útočisko. Na túto počesť tam mnísi kartuziáni pri Skale útočiska postavili v roku 1299 svoj kláštor, ktorý potom zničili bratríci v 15. storočí. Z kláštora kartuziánov sa po zbúraní zachovala vežička so zvonom. V roku 1900 sa zrodila povesť podľa L. A. Reussa a maďarského básnika M. Tompu: „Vraj zvon zo spomínanej veže chceli odviezť dve obce a nevedeli sa dohodnúť, komu patrí. Rozhodol o tom náhodný pocestný. Ten povedal, aby bol daný tej obci, ktorej sa zvon podarí odviezť. Jednej sa to nepodarilo ani šiestimi pármi volov a druhej sa to podarilo len párom mladých juncov." M. Pajdušák neskoršie uviedol, že jeden zvon zo 14. storočia, pochádzajúci z dielne majstra Konráda zo Spišskej Novej Vsi, sa dodnes nachádza v kostolnej veži v Hrabušiciach.

Plačúci zvon

Richtár a kronikár G. Hain z Levoče zaznamenal túto udalosť o krádeži zvonu: „Dvaja lúpežníci Leský a Bobek ukradli na Spiši pre delostrelectvo 160 zvonov. Aj preto si obce ukrývali zvony. Takýto vzácny zvon bol v obci Vrbov na Spiši. Keď sa Levočania dozvedeli, že je vzácny, chceli ho ukryť vo svojom meste. Naložili ho na voz a nepohlo ním ani mnoho párov koní. Zbadali, že zvon sa začal potiť, až z neho tiekla voda. Ľudia tvrdili, že plače. Nakoniec zvon nechali na svojom mieste, a ten tam vydržal aj cez prvú svetovú vojnu a vraj svoje poslanie plní aj dnes." Povesť je z roku 1967.

Známe sú povesti o prepadnutí zvonov do útrob zeme. Takáto povesť sa viaže aj k obci Chminianske Jakubovany na Šariši: „Vraj tam v dávnej dobe existovala staršia usadlosť, a tá sa za záhadných okolností prepadla na Veľký piatok do útrob zeme. Odvtedy tam v spomínaný deň počuť vyzváňanie zvonu." Aj v tejto dedine v minulosti žila nemecká komunita.

Zvon potrestal baču

Ďalšia je „Povesť o zvone a pastierovi". Podľa nej v obci Strážky na Spiši bača pásol ovce. Bol lenivý a stále len sedel a jedol a ovce udržiaval pokope. Zlostil sa na všetko, čo ho vyrušilo a vadilo mu aj zvonenie, ktoré vraj vyrušuje i ovce, a preto má viac starostí. Nazlostil sa, nechal ovce a odišiel do dediny a začal biť zvon tak, až ho rozbil. Keď sa vrátil k svojim ovciam, zistil, že tam už neboli a ani ich potom nenašiel. Nakoniec ho už nikto nechcel za baču a zomrel ako tulák."

Poznám aj skutočný smutný príbeh. V jednej nemenovanej obci v Zemplíne sa mladý chlapec pri zvonení nešťastne obesil na povraze od zvona v kostolnej veži. V terajšom Sabinove aj s Orkucanmi vyzváňajú na obed až štyri zvony a každý sa nám prihovára úplne iným hlasom. To som sledoval už ako chlapec a ak sa tam ocitnem, tak si to rád pozriem aj v súčasnosti.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.