S manželom, hercom Mariánom Slovákom, sa tešia z troch detí. Samuel bol známym futbalistom, Svetlana a Stanislav sa vydali v šľapajach rodičov. Obaja pôsobia v českých divadlách.
Prežívate jedno z najkrajších životných období?
- Mojimi najlepšími rokmi boli tie, keď sa mi narodili deti a špeciálne dcéra. Už som bola dosť rozumná na to, aby som vedela, čo všetko obnáša rola matky. Navyše som sa nesmierne tešila na to, že po dvoch synoch budem mať vytúžené dievčatko. Celé tehotenstvo som o tom nezapochybovala, hoci o ultrazvukoch vtedy nebolo ani chýru. Nejako som však verila, že to, že mi pánbožko tak skoro vzal mamičku, mi vynahradí v splnenom prianí mať dcérku. Splnil mi však oveľa viac - aj želanie mať zdravú rodinu, deti, ktoré si nájdu vlastnú životnú cestu, vnúčence... Takže aj teraz mám jedno z tých krajších období.
K tým menej pekným asi patrilo...
- ...to, keď sme s Marošom odišli z Nitry do Bratislavy a "vďaka" závisti niektorých kolegov sme ostali nezamestnaní. Bola to tvrdá facka. Keď som bola študentka, myslela som si, že je dôležité prezentovať sa prácou. Až neskôr som zistila, že vedieť a tvrdo na sebe pracovať je iba 30 percent úspechu. Oveľa dôležitejšie sú vzťahy a zákulisné "praktiky". Niekedy aj to, z akej ste rodiny. Boli časy, keď som sa preto trápila. Našťastie nás vždy zachránila naša profesionalita. Keď nás vyhodili z divadla, vedeli sme sa uživiť dabingom a inými aktivitami. A po čase som pochopila ešte jedno - že ak človeku pánboh niekde uberie, inde mu to vynahradí.
Nepochybujem, že máte na mysli svoju rodinu.
- Presne tak. Mať po svojom boku partnera, s ktorým ste spolu nielen dlho, ale aj tak intenzívne, nie je vonkoncom samozrejmosť. Ani to, že máte nadané deti, ktoré sú vo svojej profesii šťastné. Čo viac si môžem priať!?
Dve z troch detí sa vydali vo vašich šľapajach. Neodhovárali ste ich?
- Nikdy! U nás v rodine bolo vždy zvykom nechať človeka ísť cestou, akú si sám zvolí. Ani mňa nikto neodhováral, hoci si všetci mysleli, že ma je škoda, že som mala ísť študovať právo. Naše deti mali navyše oproti mne veľkú výhodu - ja som sa do tejto profesie vrhla nepoznamenaná, plná ideálov, ilúzií. Oni ju nasávali s materským mliekom. Presne vedeli, aké problémy prináša. No sú v nej šťastní. To je hlavné.
Čo dáva zmysel vášmu životu?
- Okrem mojej rodiny knihy, kvalitné umenie a cestovanie. Škoda len, že naň nemám stáleho parťáka.
Minulý rok však muselo vaše srdce plesať. Váš kamarát Jozef Bednárik vám k 60-ke daroval svoj čas - odletel s vami do Londýna...
- Bolo to úžasné! Béďo je neuveriteľne sčítaný a scestovaný, takže nám pripravil bohatý program. Chodili sme po galériách, videli sme dve činoherné predstavenia, muzikály, v Covent Garden Donizettiho Dcéru pluku. Za týždeň som toho zažila toľko, ako niekto za pol života. S Béďom sme si navyše zaspomínali. Boli to veľmi príjemné dni.
S Bednárikom vás okrem iného spája to, že ste obaja z malej dediny a z veľkej rodiny. Spomínate si ešte na to, ako ste sa cítili, keď ste sa ocitli sama vo veľkej Bratislave?
- Popravde, celkom dobre. Bola to totiž celkom iná Bratislava, ako ju poznáte dnes. O polovicu menšia. Nebol ešte most, ani Petržalka. Stála synagóga, aj podhradie. Bola omnoho útulnejšia. Ale mám ju rada aj dnes. My sme síce s manželom kedysi uvažovali, že by sme sa na penzii utiahli na chalupu, ale mesto by mi chýbalo. Má to svoju poéziu, môcť si posedieť s kamarátmi, vnímať ako to pulzuje, sadnúť si do kaviarničky na kávu...
Najmä ženy mávajú po odchode detí z domu tzv. syndróm vyletenia z hniezda...
- Ten som, samozrejme, mala aj ja. Bolo to pre mňa veľmi ťažké. Špeciálne rok, keď ešte Samko hral v španielskej lige, Stanko bol v Brne a Svetlanka v Arizone. Je to neopísateľne ťažké, keď ste zvyknutí na plný dom a zrazu je všade prázdno a ticho. Celý rok sme presedeli pri počítači. Prvé, čo sme ráno po zobudení urobili, bolo, že sme si zaliali kávičku a čítali a odpisovali na maily. Dcéra nám písala každý deň!
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
