komestách.
Keď sme sa stretli na rozhovor, telefonovali ste a vybavovali e-maily zároveň. Popravde, ste jediný chlap, ktorého poznám, čo dokáže robiť dve veci súčasne.
- Robiť dve veci naraz mi nerobí vôbec žiaden problém. Viem napríklad čítať na toalete alebo šoférovať a telefonovať súčasne. Upozorňujem, že mám handsfree! Viac však už nezvládam, o čom ste sa koniec koncov presvedčili sama, keď som šiel zatvoriť dvere, pretože hluky z vedľajšej miestnosti boli už tretia vec, ktorá atakovala moje vnemy, a to je už aj na mňa priveľa. (Úsmev. )
Máte dve malé deti a pracujete doma. To je ďalšia vec, ktorú by väčšina mužov zvládla veľmi ťažko.
- Pri deťoch som sa naučil vytvoriť si verejný okruh samoty - znamená to, že nech sa deje čokoľvek, odstrihnem sa a plne sa sústredím len na svoju prácu. Vtedy mi môže jedno dieťa búchať detským kladivkom po hlave a druhé hrať na synťáku tú najhroznejšiu skladbu, ja som skrátka vo svojom verejnom okruhu samoty. A úplne najradšej píšem vo vlaku. Pravidelné zvuky, ktoré vlak vydáva v kombinácii s tým, ako sa za oknami mení krajina, mi robia veľmi dobre.
Už len z tempa reči je jasné, že vaše životné tempo je oproti iným ľuďom minimálne dvojnásobné. Spomalíte ho niekedy?
- Mám to v povahe. Bol som hyperaktívne dieťa, ktoré stále niečo vymýšľalo. Ostalo mi to dodnes a demonštruje sa to v práci. A tam nemám veľmi kedy spomaliť.
Boli ste problémové dieťa?
- Nepovedal by som, že problémové, no bol som nezvládnuteľný. Často som nedával pozor na veci, na ktoré som pozor dávať mal, no mne sa zdali byť nepodstatné. Myslel som si, že ostatní sa mýlia a až neskôr som pochopil, že som sa mýlil ja.
Snažili sa vašu hyperaktivitu rodičia smerovať nejakým rozumným smerom?
- Naši sa ma snažili zaktivizovať v rôznych športoch. Čiastočne sa im to podarilo - jediný problém bol v tom, že som všade vydržal v rozmedzí od jedného týždňa do pol roka. Vystriedal som všetko možné od veslovania, plávania, džuda, karate, futbalu, volejbalu cez atletiku a beh. A hyperaktivitu zo mňa nič nevytrieskalo. (Smiech.)
Dnes to už môže byť rodičom jedno. Ale čo na to vaša manželka?
- Manželka paradoxne túto stránku mojej povahy až tak nevníma, pretože som rozlietaný a hektický predovšetkým v práci. Doma som v podstatne väčšom pokoji, stáva sa zo mňa väčší macko a omnoho pokojnejší človek.
Vari sa doma aj menej smejete?
- To zas nie! Ja sa veľmi rád smejem, rozosmiať ma vie naozaj hocičo. A je jedno, kde som - či doma, alebo v práci. V každej chvíli sa snažím cítiť dobre, baví ma žiť, existovať, plnými dúškami si užívam rodinnú pohodu, aj chvíle v práci. Myslím, že toto je moje veľké šťastie.
Keď sa hýbete, pôsobíte ako vietor. Žeby to malo na svedomí vaše vzdušné znamenie?
- Popravde, ani neviem, že Vodnár patrí k vzdušným znameniam. No je fakt, že veľa vecí, ktoré sa o Vodnárovi píšu, na mňa sedí.
Čo napríklad?
- Že sú to ľudia trošku vnútorne rozorvaní, že sa bez problémov postavia proti prúdu...
Rebelovali ste niekedy?
- Nie v tom pravom slova zmysle. Skôr som sa odlišoval. Pamätám si napr. že sme na strednej škole šli na film Smrť obchodného cestujúceho. Mne sa neuveriteľne páčil a mal som chuť s niekým ho rozobrať. Až po skončení som zistil, že som bol jediný, že ostatní sa ťahali za uši a na film zvysoka kašľali. Alebo som ako dieťa chodil do opery. Mama ma prvýkrát vzala ako 10-ročného a okamžite som si operu zamiloval. Odvtedy chodím pravidelne.
Kde ste boli naposledy?
- Na Aidu vo Viedni a predtým na Dona Pasquala v New Yorku. Ale do New Yorku som nešiel iba kvôli opere. Ja mám to mesto veľmi rád. Cítiť v ňom to, čo raz o ňom povedala Madonna - že to nie je mesto, ale stav mysle. Myslím, že to pomenovala absolútne presne.
Aké iné miesta na svete máte ešte rád?
- Z miest sa mi ešte páči Budapešť, Viedeň, Praha, Rím, ale aj Košice. Rád cestujem. S rodinkou vyrážame na cesty aspoň 4-krát do roka.
Spomínate Košice. Vy ste tu dva roky pôsobili v divadle...
- Áno, my sme to s partiou, s ktorou sme sem prišli, brali ako súvislý dvojročný žúr. (Smiech.) V tom období bolo košické divadlo veľmi podporované Mečiarovou vládou a vedenie si veľmi rozumne povedalo, že sem treba dostať mladých ľudí. Tak sme dostali ponuku - Martin Čičvák, Marián Prevendarčík a ja. Boli sme na to obdobie a na to, čo sme robili, naozaj finančne veľmi slušne ohodnotení, takže sa nám tu žilo vynikajúco.
To aspoň čiastočne vysvetľuje tú raritku - Bratislavčan v Košiciach.
- Ale ja som sa tu cítil naozaj výborne. Boli sme skvelá partia, všade sme spolu chodili, je na čo spomínať. (Úsmev.)
Čo vás zlákalo späť domov?
- Hoci som bol externista, účinkoval som v štyroch predstaveniach, takže keď si to zrátali, zistili, že mi platia toľko, ako keby som bol v internom stave. Tak ma postavili pred hotovú vec - buď nastúpim do stáleho angažmán, alebo sa budeme musieť rozlúčiť. A ja som si ani vo sne nedokázal predstaviť, že by mi niekto zviazal ruky stálym angažmán. Tak som sa rozhodol vrátiť späť do Bratislavy.
Ako jeden z mála ste z východu neodišli s manželkou alebo aspoň priateľkou.
- To je pravda. Fakt netuším, kde sa stala chyba. (Smiech.)
Vravíte, že nemáte rád zviazané ruky, no v súkromí ste zviazaní už niekoľko rokov a s manželkou pôsobíte veľmi spokojne.
- Ja sa v manželstve absolútne necítim zviazaný! Moja žena je veľmi tolerantná, dokonca akceptuje fakt, že na niektoré veci nemám v hlave vytvorené vôbec žiadne bunky. Som napr. úplne mimo v administratívnych veciach. Keď som žil sám, bežne mi vypli mobil, elektrinu. Niežeby som to nemal z čoho zaplatiť, ale tieto veci idú úplne mimo mňa. Manželka si však rýchlo zvykla, že som v tomto absolútny 'haluzár', a tak ma od toho odbremenila. Ja navyše svoju rodinu milujem. Najradšej mám, keď sme niekde spolu iba my štyria. To je môj najlepší upokojovač a balzam na dušu.
Ako to vyzerá vo vašej rodine. Tiež občas vládne atmosféra talianskej rodiny?
- Vôbec! My si s manželkou veľmi dobre rozumieme a dokonca si dovolím tvrdiť, že sa vôbec nehádame. Samozrejme, že na veci občas máme iný názor, no keď niekedy vidíme, ako sa hádajú iné páry, tak také výmeny naozaj nepoznáme.
Bola vaša manželka impulzom na to, aby ste zanechali bohémsky život, ktorému ste dovtedy holdovali?
- Čiastočne áno, aj keď definitívnu bodku za tým dali až deti. Manželka často krútila hlavou nad úletmi, keď sme do rána do šiestej niekde sedeli, ruka hore, diskotéka. Vtedy som si to však mohol dovoliť, pretože som robil predovšetkým dabing, ktorý sa začínal okolo 14. a tolerovalo sa aj to, keď človek došiel v dezolátnom stave. Bohuvďaka, že som sa v tom čase zoznámil s manželkou, lebo bohvie, ako by sa to bolo skončilo.
Aké máte plány na najbližšie týždne?
- Plánujeme výlet s deťmi a teším sa, že je stále viac teplých dní, ktoré sa dajú stráviť s rodinou v prírode. Navyše mi radosť robia aj pracovné veci - momentálne vylaďujeme českú Partičku a aj pár divadelných projektov.
Keď spomínate Partičku - je aj váš súkromný život o improvizácii?
- Nepochybne áno. Môj život sa nikdy neodohrával podľa vopred napísaných nôt alebo pravidiel. Všetko sa odvíjalo nejako samo - ako do mňa, obrazne povedané, auto vrazilo, tak som pokračoval v chôdzi.
Ako zvláda život v improvizácii vaša rodina?
- Musela sa prispôsobiť. (Smiech.) Ale je to ako v cestovaní - ak by ste len nastúpili a vystúpili v cieľovom mieste a náhodne nezastavovali, nevideli by ste množstvo zaujímavých vecí, lebo by ste ich iba v rýchlosti prefrčali.
Zvládajú ľudia vo vašom okolí vaše životné tempo?
- Myslím, že nie som až taký rýchly, ako vyzerám. Aj keď je fakt, že veci mám rád vyriešené veľmi rýchlo, bez zbytočných obkecávačiek.
Priamočiarosť vie narobiť veľa nepriateľov.
- Naopak, myslím si, že keď sa veci pomenujú presne, tak to vzťahy utuží.
Čo vás najviac obohacuje?
- Bezpochyby rodina a deti. Vidieť vyrastať svojich potomkov je celkom dobrá zábava. A ešte ľudia v práci. Chvíle strávené s partiou z Partičky nikdy nepovažujem za stratený čas.
Ktoré z vašich detí sa „potatilo"?
- Syn. V hyperaktivite, aj v tom, že je trošku uletený. (Smiech.)
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
