A ten som teda kvalitne neznášala. Zvlášť, keď nám dali pod nos nejaké mapky - teda nejaký nezmyselný zhluk čiar, do ktorého sme mali kresliť mestá, pohoria, rieky... Sodoma Gomora, čo vychádzalo spod mojich rúk.
Prišiel starý pán zemepisár. Rozdal tie nešťastné mapky a začal diktovať, čo máme zakresľovať. Verná svojmu predsavzatiu som si dala pod lavicou na kolená atlas sveta. Vy, pamätníci socializmu, si ho možno ešte viete vybaviť. Obrovský fakt ako ten svet, šalátové vydanie... Pozorne odkresľujem mesto za mestom, rieku za riekou, keď tu zrazu - do hlbokého ticha sa ozvala strašná rana. Atlas mi spadol a strany sa rozleteli po celej triede. Dostala som päťku, poznámku do žiackej a doma výprask. Zrodilo sa nové predsavzatie - už nikdy nebudem odpisovať.
Vydržalo mi to celú základku. Hm, lenže prišiel gympel. A s ním základy strojárskej výroby. Našťastie, učil nás to učiteľ tanca. Fakt. Všetky baby sme boli doňho. A on do nás. Celý polrok žiadnu z nás nevyvolal, kmitali len chalani. No vedeli sme, že tesne pred vysvedčkom nás naraz vytiahne všetky k tabuli, aby sme mali aspoň jednu známku... Samozrejme, jednotku. No ale kto vtrepe do hlavy všetky tie somariny za celý polrok? A tak som sa vykašľala na svoj záväzok zo základky a poďho na ťaháky. Narobila som si zo desať.
Svitol deň D. Svojich 73 kíl živej váhy (odvtedy som už 20 schudla) pri výške 158 centimetrov som ráno vtrepala do krátkej koženej minisukne. K tomu lesklá červená umelohmotná socialistická blúzka s obrovskou mašľou a vypchávkami, zabila som to širokánskym jánošíkovským čiernym opaskom. Na ksicht som si čorkla mejkap od mamky, namaľovala som si podkovy okolo očí a poďho do školy. Modlila som sa, aby som nenatrafila na niektorého z profákov, ktorí ten socík strašne žrali. S mojím outfitom by ma určite okamžite vyrazili.
Stalo sa, čo sme čakali. K tabuli nás vyvolal naraz šesť báb. Bolo to taká tabuľa, čo mala dve krídla po bokoch - dalo sa na ne písať spredu aj zozadu. Ja som mala šťastie - písala som vzadu. Predo mnou obrovská čierna plocha, no radosť odpisovať. Ťaháky som mala všetky zastrčené za opaskom. Vtiahla som brucho, aby som našla ten správny. Ups. Všetky sa mi vysypali na zem. Nič som nevidela, predo mnou čierna tabuľa, len som počula pridusený smiech spolužiakov. Čakám na krik profáka. Po tele mi vyrazili kvapky potu. Mejkap sa mi rozteká, umelohmotná blúzka nič nesaje, kvapky potu mi stekajú už po nohách. Čo teraz? Nič nevidím, krik profáka neprichádza. Tak si nohou v lodičke pomaly prisúvam všetky ťaháky k sebe na kopu a skláňam sa po ne. Popod tabuľu mrknem na profáka. Tvári sa, že ho strašne zaujíma naša nástenka. Super!
Dostala som jednotku. Ale tie chvíle hrôzy ma definitívne vyliečili z mojej svahy odpisovať.
Hoci na výške som už neodpisovala, nikdy som neodmietla pomoc druhému. Keď sa dalo, šepkala som odušu. Univerzitné lavice som drela s mojím drahým. A komu by som už mala pomôcť, ak nie jemu? Lenže, problém. On šepkať nevie. Keď sa ma dačo cez písomku pýtal, steny sa otriasali jeho "šepotom". A o čo hlasnejšie rozpráva, o to menej počuje. Keď som mu šepkala odpoveď, nič nepočul... A keď náhodou aj áno, keďže je to odveký mudrlant, začal sa so mnou hádať. Normálne počas písomky. A tak som si dala ďalší záväzok. Už ani nenašepkávam.
PS: Tak to totiž chodí aj v živote. Ťažko sa našepkáva hlučnému hlupákovi. Zvlášť, keď ani nepočúva...
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
