Útočník Tatrana Prešov sa výrazne zapísal do našich dejín tým, že za takmer 16 ligových sezón odohral v najvyššej súťaži 347 zápasov, v ktorých strelil 164 gólov. Tento pozoruhodný počet ho posadil v slovenskom rebríčku na druhý a v čs. meradle na piaty stupienok.
PREŠOV. Takáto úspešnosť otvárala Lacovi dvierka aj k ďalším triumfom. Stal sa dvakrát kráľom strelcov, deväťkrát najúspešnejším kanonierom zeleno-bielych, ba to všetko mu vynieslo 14-krát aj reprezentačný dres. Strelil v ňom dva góly, jeden Írom v kvalifikácii o postup na prvé neoficiálne ME 1960 a druhý na samotnom šampionáte v boji o 3. miesto v Marseille do siete domácich Francúzov, čím prispel k víťazstvu 2:0 a tým aj k zisku bronzovej medaily.
Verný Prešovčan
S výnimkou vojenčiny v ČH Bratislava v rokoch 1954 – 1955 hral ligu od roku 1950 až do 1965 stále iba v Prešove, s ktorým bol v roku 1965 druhý, rok predtým tretí, a tiež tretí v drese ČH na základnej vojenskej službe, kde strelil 14 gólov. Najvyššiu súťaž hral do štyridsiatky. Divákom rád rozdával futbalové korenie, presnejšie - strieľal góly, ale ctil si aj fair play, čo potvrdzuje i to, že nikdy nebol vylúčený. Preto sa stal aj jedným z prvých nositeľov Ceny fair play MUDr. Ivana Chodáka.
Veľká rozlúčka
Pre Laca, známeho aj pod prezývkou Cár, za vernosť klubu boli fanúšikovia schopní urobiť čokoľvek. Mnohí mu pomáhali pri stavbe rodinného domu či inými pozornosťami. Tento fakt si uvedomovalo aj vedenie klubu, ktoré ako prvému hráčovi v bývalom Československu pripravilo rozlúčkový zápas s Honvédom Budapešť, na ktorom bolo neuveriteľných 23-tisíc divákov. A to mnohí ďalší sa na štadión nedostali. Takú návštevu prešovská história nezažila ako predtým, tak ani nikdy potom. Vybrané mužstvo Laca zdolalo Maďarov 3:0, a on, ako sa na strelca patrí, dal dva góly. So slzami v očiach prežíval radosť, lebo videl, ako ho diváci majú radi.
Aj v Klube kanonierov
Autor 164 gólov do nevšednej spoločnosti kanonierov vstúpil s odznakom číslo 4. Dvierka si otvoril hetrikom 10. apríla 1960, z ktorého tretí bol slávnym stým gólom do siete brankára Slovana Schrojfa. Radosť mal o to väčšiu, že Tatran vyhral 3:1 a definitívne sa zachránil medzi elitou. Laco v roku 1950 pomohol Prešovu vybojovať najvyššiu súťaž a len čo zeleno-bielych počas ročníka 1965/66 opustil, mesto zostalo bez ligy. Krátko pôsobil v Partizáne Bardejov, potom sa vrátil do Tatrana, kde prevzal ligový dorast, s ktorým v súbojoch so Spartou stratil po troch remízach titul iba žrebom. V kádri však mal viacerých hráčov, ktorí neskôr okúsili ligový chlebík, takže Laco Pavlovič dal prešovskému futbalu po všetkých stránkach veľa. Aj preto pri peknom životnom jubileu si zaslúži veľký potlesk.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
