Kolega si tak stojí pri svojom aute a tvári sa, že kradne. Aj Oscara by dostal. Ide okolo dôchodkyňa s vnučkou. "Babi, čo robí ten ujo?" vyzvedá roztomilé dievčatko. "Tíško, moja, asi kradne auto. Poďme rýchlo preč!" šepká vydesená "učiteľka života" hrou v praxi. Z tej malej bude asi raz sudkyňa. Dúfajme, že rovno tá Najvyššia.
Kolega nevypadáva z roly. O chvíľu si všimne, že ho pozoruje hlúčik ľudí. "Ta to še ňe tak robi," vysmieva sa z jeho kiľavosti vlámať sa do auta bodrý tridsiatnik. Priveľa pozornosti, kolega radšej otvára dvere odomknutého auta. Zaznie uznanlivý potlesk obecenstva, ktoré se vzápätí rozchádza... Zlodej, nezlodej, hlavne, že je sranda.
Kolega sa nevzdáva. Keď nie sedem, postačí aj jeden statočný. Vraví si, toto bude tutovka. Svoje umenie so skrutkovačom rozbalil pár metrov od esbeeskára. Keď sa už hodnú chvíľu akože mocoval s nepoddajným autom, esbeeskár sa k nemu pohol. "No konečne!" pomyslel si kolega. "S tou ľahostajnosťou ľudí to nebude také hrozné." Svalovec ležérne dokráčal k nemu: "To je vaše auto?" opáčil. "Nie, prečo?" odvetil kolega nonšalantne. "Ta len vás chcem upozorniť, že toto je vyhradené parkovanie pre zamestnancov firmy!" zabil strážca bezpečnosti. A ešte ležérnejšie odkráčal...
Nič nie je čierno-biele. Mám aj príklad ozajstnej občianskej statočnosti. Už z iného súdka. Ale opäť zo života. Ležíme si tak na trávičke pri bazéne. Pozorujeme... no však viete, koho. Zrazu pricupitá rozkošné dievčatko. Ešte ani rozprávať nevie, ani plavky nemá. Zastane na okraji bazéna. Hĺbka v ňom vyše dva metre. Koncentrovane hľadí do vody. Hotová Moravcová. "Dúfam, že tam nespadne," bojí sa kamoš. "Čo ty vieš, možno je to jedno z tých ruských detí 'so žiabrami', čo sa vo vode aj narodili," chlácholí ho druhý.
Debatu pretína samo dieťa. Podrepuje a mrštne skáče do vody. Mizne pod hladinou, vzápätí sa na ňu vracia. "Čo som ti hovoril? Kukaj, jak fasa vie splývať," hrdo hlási chlácholič. O pár sekúnd. Dieťa sa vôbec nehýbe. "No, neviem, neviem. Podľa mňa sa skôr topí," nedá sa odbiť bojko. O ďalších pár sekúnd. "Kde má rodičov? Nemali by sme ich zavolať?" pridáva sa ďalší z partie. Dieťa sa stále nehýbe. Len bublinky z jeho úst. "Preboha, veď sa fakt topí!" vrieska dovtedy mlčiaci kamoš. Rozbieha sa a skáče do bazéna. Je evidentne v šoku. Zabúda, že nevie vôbec plávať. Ale to fakt, to si nevymýšľam. Aj život ponúka grotesku. My ostatní, všetci plavci, sme v sekunde na okraji bazéna. Skákať už nestíhame. Uf, kamoš sa vynára. Prichytáva sa jednou rukou okraja a druhou sa naťahuje za dieťaťom. Má ho, pritiahne k sebe, my ho berieme von z bazéna, potom aj hrdinu. "Žije?" pýtame sa navzájom. Rodičia stále nikde. Odpovedá samo dieťa. Rozkašle sa, pretiera oči a potom strúha hollywoodsky úsmev. Sme šťastní.
Hodnú chvíľu tľapkáme hrdinu. Dievčatko mu samo vkladá svoju rúčku do jeho. "Čo chcete s mojou dcérou? Dajte ju sem!" hystericky vrieska na hrdinu matka, ktorá sa zjavuje akoby spod zeme. A hádže naňho strašný pohľad. Čítame: "Zmizni, ty hnusný pedofil!" Evidentne ani netuší, že život jej dieťaťa visel na vlásku. Pribieha plavčík: "Pani, vám šibe? Veď sa vaše dieťa topilo a on ho vytiahol. A kde ste boli vtedy vy? Videl som vás, ako sa zabávate a rehocete s kamoškou!" Odišla, ani nepoďakovala...
P.S.: Keby sa to stalo pri mori v Bulharsku o 17 rokov neskôr, možno by sa medzitým už krásavica utopila. Spomínal iný kolega, že sa tam naozaj raz topila nejaká fešná čajočka. Dovolenkári-muži z USA ju odmietli ísť zachrániť. Vraj sa báli obvinenia z harašmentu, keby sa ukázalo, že sa naozaj netopila... A pridal ešte jednu absurdnosť: "Pri bazéne bol nápis v bulharčine a angličtine: Neskákať, nepotápať sa, neplávať!" Zabudol sa však opýtať majiteľa hotela, či sa bál právnikov alebo ľudskej ľahostajnosti...
Autor: Peter J. Mojšo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
