V seriáli Panelák si nabalil kočenu Alicu, v reálnom živote žije po nevydarenom manželstve už vyše päť rokov s priateľkou Monikou. Vraví, že vďaka nej opäť tvoria s chlapcami kompletnú rodinu. Ľahké to však rozhodne nemala, keďže musela prejsť naraz konkurzom troch chlapov.
Ste v období, o ktorom sa v prípade pánov hovorí, že je muž v najlepšom veku. Cítite to tak?
- Áno. Pre muža po štyridsiatke nastáva veľmi dobré obdobie. Vlastne aj zvyknem hovorievať, že som začal žiť až po štyridsiatke. Je to veľmi príjemné, lebo človek už nemusí stále dokazovať, že vie robiť to, čo robí, a súvisia s tým aj iné veci. Trošku sa človeku menia priority.
Zmenili ste sa nejako výraznejšie?
- Ono to ide asi nejako kontinuálne. Keď je chlap mladý, tak má záujem uprednostňovať kariéru, niekde sa dostať... Ale teraz si už, aj keď roboty je našťastie veľmi veľa, viem aj vydýchnuť a užívať si. Som už radšej na dovolenke ako v práci, čo kedysi neprichádzalo do úvahy. A som veľmi rád so svojimi synmi a partnerkou.
Ako doktor Filip Malý máte v seriáli Panelák mimoriadne dominantnú mamičku. Aká je tá vaša?
- Moja mama je až neuveriteľne pracovitá. Už pätnásť rokov pôsobí v Poľsku. Je profesorkou na univerzite a doteraz je mimoriadne činorodá. Píše knižky o slovenskom jazyku z hľadiska syntaxu a gramatiky, práve teraz má za sebou ťažkú robotu a chystá sa urobiť si profesúru. Dúfam, že jej to vyjde.
Má, čo sa týka dominantnosti, niečo spoločné s vašou seriálovou mamičkou pani Kocúrikovou?
- Sčasti áno. Nikdy mi však moja mama obedy v obedáriku nenosila... Ale inak áno, tiež je to taký dominantný typ.
Máte dve sestry. Boli ste doma ako chlapec vďaka tomu oslobodený od domácich prác?
- Nemyslím si. Nemal som túto výsadu najstaršieho brata. Normálne sme si delili všetky domáce práce. Vysávanie, umývanie riadu a všetko ostatné.
Čo vám vtedy prischlo?
- Ja som vysával a vynášal smeti.
Pobadali ste na sebe v tomto smere niekedy lenivosť?
- Tak občas určite. Čo však naozaj nenávidím a našťastie teraz som už od toho odbremenený, je žehlenie. Túto činnosť naozaj nemusím.
Ženy sa väčšinou sťažujú na to, že keď partner príde do vzťahu, tak je rozmaznaný z domu a nie je zvyknutý na domáce práce. Že si ho skrátka musí žena vychovať. Ako to u vás bolo v počiatkoch a ako sa to vyprofilovalo neskôr tým, že ste sa dlhší čas starali o synov sám?
- Naučil som sa to za behu. Ale starať sa o seba som sa naučil ešte v Prahe na vysokej škole, keď som tam prežil päť najkrajších rokov svojho života. Býval som tam v internáte a musel som sa naučiť variť, aj sa o seba normálne postarať... A potom som na to kontinuálne nadviazal vo vzťahu.
Keď človek študuje v Prahe, tak väčšinou aj ostane v Prahe. Prečo ste sa vrátili?
- Bol som v Prahe v takom zvláštnom časovom období, keď sa delila republika... A hlavne som si uvedomil, že čeština ako jazyk je veľmi ťažká. Naozaj je to cudzia reč, a keď sa tým chce človek živiť, tak je to mimoriadne náročné. Pokiaľ o nič nešlo, tak boli českí kolegovia veľkí kamaráti. Keď však už začalo ísť do tuhého, tak som sa pre nich vlastne stal konkurentom, no bol som hendikepovaný jazykom. Uvedomil som si, že ´Pani, nesu vám psaní´ ma nikdy nelákalo hrať. Takéto malé postavy neboli mojím snom. Pochopil som, že keď chcem robiť veľké postavy, tak je to ľahšie v Bratislave a Praha sa ľahšie dobýja z Bratislavy. Takže som sa rozhodol vrátiť domov a tu to mám rád.
Ako ste to v tom čase vnímali? Bolo to ťažké rozhodnutie?
- Vtedy to bola nečakaná zhoda okolností, že zrazu boli z jedného štátu dva. A ja som tam bol vlastne latentný cudzinec a ešte som musel ísť aj na vojnu. Takže to boli také normálne životné križovatky, ktoré ma dokopali k tomu, aby som sa vrátil naspäť.
Vaši synovia sú teraz v pubertálnom veku. Ako to doma prežívate?
- Veľmi dobre. Zatiaľ. Pomaličky ešte len do puberty prichádzajú, majú trinásť a štrnásť rokov a zatiaľ našťastie aj veľmi veľa práce a záujmov. Obaja hrajú pozemný hokej, takže chodia na tréningy a súčasne aj na klavír. Zatiaľ som nejaké brutálne excesy nezachytil, ale bohviečo ma čaká...
Aký sa snažíte byť otec? V rámci výchovy ste skôr direktívny alebo kamarátsky?
- Snažím sa byť kamarátsky. Pretože môj otec bol tiež v podstate takýto a myslím, že sa to veľmi osvedčilo. Doteraz máme výnimočný vzťah, dovolím si tvrdiť. A z môjho presvedčenia to funguje tak, že nemá zmysel dávať nejaké direktívy, hlavne v tomto veku. Samozrejme, že si niekedy dupnem, keď treba, ale väčšinou sa o veciach porozprávame a riešime to dohovorom.
Čiže si dajú vysvetliť a nemajú ešte našťastie také tvrdé hlavy...
- Mladší už trošku má, ale to asi patrí k veku. Zatiaľ to však nevidím nejako dramaticky.
Riešili ste už s nimi aj nejaké chúlostivé témy? Ste otvorený voči takýmto veciam, keďže niektorí rodičia majú problém s rozhovormi intímneho charakteru...
- V tomto sme veľmi otvorení. Aj s mojou partnerkou riešime s našimi chlapcami všetko otvorene. Nemáme nejaké tabu, ani čo sa sexu týka. Normálne sme sa porozprávali, ako to je, a myslím, že je to takto dobre.
V niektorom z rozhovorov ste spomínali, že keď ste boli na štúdiách, tak ste si s otcom písali listy a tie najlepšie rady ste od neho dostali práve takouto formou. Chystáte sa aj vy svojim synom písať listy?
- Listy to už asi nebudú, ale e-maily určite. Hoci práve listy majú svoje čaro. Niektoré mám dokonca odložené. Akurát nedávno som preberal nejaké svoje staré veci ešte z Prahy a našiel som ich. Božemôj, veď je to už skoro dvadsať rokov. Otcove rady mi vtedy veľmi pomohli.
Ste sentimentálny typ?
- Nemyslím, že sentimentálny v takom zmysle, že by som sa utiekal do minulosti. Sú však určité poklady, ktoré je dobré mať bez sentimentu.
Písali ste niekedy ľúbostné listy?
- Asi ako každý. Už si to však až tak nepamätám.
S priateľkou Monikou ste sa dali dokopy po štyroch rokoch, počas ktorých ste boli s chlapcami sám. Bolo ťažké vpustiť do svojho života nového človeka a opäť začať niekomu dôverovať, keďže ste to v predošlom vzťahu nemali ľahké?
- Nielen pre mňa to bolo náročné, ale aj pre moju Moniku to bolo ťažké. Pretože vlastne musela prejsť konkurzom troch chlapov. Našťastie to veľmi dobre dopadlo, čo ma veľmi teší. Lebo ak by si hociktorá partnerka nesadla s mojimi chlapcami, tak by zo vzťahu nič nebolo. Predsa len, deti boli pre mňa prioritou.
Niekedy sa však môže stať, že deti len vymýšľajú a sú majetnícke... Pre vás teda bolo jednoznačne dôležité, čo povedia chlapci?
- Bolo to pre mňa dôležité. Pretože aby sme normálne fungovali, tak som musel dať na ich názor. A viem, že vzťahy, kde nie je súlad medzi partnerom a deťmi, sú vždy bolestivé a minimálne jedna strana vždy trpí.
Čím Monika zmenila váš život?
- Sme spolu vyše päť rokov a musím povedať, že sú to veľmi príjemné roky. Zrazu opäť tvoríme rodinu. A ja si myslím, že muž potrebuje vedľa seba ženu, asi ako aj žena potrebuje muža. Cítim sa byť konečne úplný.
Ste spontánny v prejavovaní citov, alebo ste už na základe životných skúseností z logických dôvodov opatrnejší?
- Určite, že som bol po rozvode opatrnejší. Aj nám s Monikou dlhšie trvalo, kým sme sa dali dokopy. Ale teraz už som spontánny...
Hovoríte, že papier na lásku nepotrebujete. Naozaj ani v budúcnosti neuvažujete o tom zlegitimizovať váš vzťah?
- Keďže som mal prvé manželstvo dosť blbé a ťažké a aj rozvod bol veľmi nadlho, chcem sa už tohto vyvarovať. Pretože na to, aby sme si rozumeli, naozaj nepotrebujeme žiadny papier. Aspoň ja to tak cítim. Už nikdy nechcem riešiť všetky tie rozvodové stretnutia, to ma už nebaví.
Niekde ste povedali, že žena potrebuje najmä to, aby ju muž počúval. Že nepotrebuje, aby jej radil, len ju vypočul. Ste takým znalcom žien?
- To mi totiž povedali iní múdri muži a múdre ženy. Že ženy vlastne nechcú od muža nejaké konkrétne riešenie, a to je základný rozdiel medzi mužom a ženou. Žena sa potrebuje vyrozprávať, a aj tak si to vlastne vyrieši podľa seba, ako to cíti. Kdežto muž má okamžite potrebu niečo za ňu riešiť a nerobí to, čo od neho polovička chce.
Ste dobrý poslucháč?
- Snažím sa byť, ale, samozrejme, nie vždy sa mi to podarí. Niekedy aj ja ako tradičný muž riešim veci zbytočne.
A čo vy ako muž potrebujete najviac od ženy?
- Lásku, porozumenie... To je samozrejmé. A občas potrebujem, asi ako všetci muži, dostať priestor sám pre seba. Aby to nebolo také zväzujúce a majetnícke.
Ktoré rodinné chvíle sú pre vás najcennejšie, keďže si ich pri vašej práci musíte občas kradnúť? Na čo si ho najviac a najradšej kradnete?
- Najviac na lyžovačky s rodinou. Sme totiž lyžiarska rodina aj tieto jarné prázdniny sme s priateľmi strávili v Taliansku.
Teraz ste však čím ďalej, tým viac aj golfová rodina.
- Veru áno. Golf ma neuveriteľne nadchol. Je to v podstate moja najlepšia forma oddychu a relaxu a neuveriteľne ma baví.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
