Podobá sa na Al Pacina a okrem vizuálu ho s ním spája i veľká láska k herectvu. Hráva so zápalom pľúc i zlomeným rebrom, a ako vraví, aj po štyridsiatke ostal veľkým dieťaťom. Kreatívny je i mimo javiska a veľmi rád by si zahral vo filme.

KOŠICE. Svoju prácu v košickom Bábkovom divadle si nevie vynachváliť. No ako vraví, objavia sa aj výnimky.

"Keď nie sú žiadne problémy a stresy, je to výborné. Mám šťastie na skvelý kolektív a je to robota, o ktorej som odjakživa sníval. V práci sa necítim dobre vtedy, keď prídu nejaké zdravotné problémy. Sme totiž nastavení tak, že pokiaľ nie sú naozaj vážne stavy, tak hrávame. Odrieknuť predstavenie, to sa nerobí. A keď je človek chorý, nie je to práve príjemné. Nedávno som mal zápal pľúc a zlomené rebro... Ale odhliadnuc od týchto pár dní v roku to nie je práca v zmysle ťažkej roboty," vysvetľuje herec, ktorý paradoxne ukončil štúdium na Hutníckej fakulte Technickej univerzity.

Do sveta ho to neťahá

Technický smer si zvolil z jednoduchého dôvodu. "Keď som končil gymnázium, musel som sa rozhodnúť, čo ďalej. Nikdy som nebol dobrý študent, vždy som len preplával z ročníka do ročníka. A keďže je herectvo silne výberová škola, rozhodol som sa pre niečo úplne iné a svojej záľube som sa chcel venovať len amatérsky. Aj som to nejaký čas robil, ale potom som si povedal, že stačilo. Radšej budem mať finančné problémy, ale budem robiť to, čo ma baví, než opačne."

Od roku 1994 pôsobí v Bábkovom divadle a ako vraví, nikdy ho to z Košíc neťahalo do sveta.

"Pokiaľ som sa tomu venoval popri práci, tak som vôbec neuvažoval odísť mimo Košíc. A vlastne ani potom. Bolo obdobie, keď som kvôli manželke zvažoval Bratislavu a zisťoval si chodníčky... V mojom veku a s mojimi skúsenosťami by som totiž zase nechcel začínať od nuly a radšej by som išiel do hotového. Už o tom opäť nepremýšľam a čo prinesie život, to neviem."

Sviečková v novom šate

Pred časom bol varený-pečený na scéne Jorik, ktorá už roky nefunguje. Ako si kompenzuje chýbajúcu možnosť hereckého vyžitia?

"Našťastie sa možnosti vždy nájdu. Pôsobím napríklad aj v zoskupení štyroch hercov, s ktorým hrávame divadlo pre dospelých. Sme partia kamarátov a užívame si to. Na náš názov si však momentálne neviem spomenúť... V takýchto veciach som sklerotik," smeje sa Miro, no napokon mu svitne, že sa ich kolektív nazýva Bez úniku (BÚ).

Celkovo sa označuje za nepraktického človeka. "Čo si nemusím, to si ani nechcem pamätať a čo neviem, pokiaľ ma to teda nebaví, tak sa to neučím. Mám napríklad technickú školu, avšak už v živote sa týmito vecami nechcem zaoberať. Nie preto, že by som tým pohŕdal, len mi to skrátka nie je blízke." V rámci aktuálnej prestavby bytu však zistil, že sa mu vedomosti zo školských lavíc predsa len zídu.

Kreatívny nie je len na javisku, ale aj mimo neho. Ako malý túžil byť kozmonautom alebo kuchárom, s dobrým jedlom robil často zázraky. Jedinou chybičkou bolo, že mu nezáležalo na nevyhnutných ingredienciách.

"Teraz už nevarievam, ale to dlhé obdobie, keď som bol sám, teda preč z rodičovského domu a ešte bez manželky, som sa tomu venoval. A je pravda, že nikdy nie podľa receptu. Keď som sa totiž snažil podľa neho uvariť napríklad sviečkovú, bolo to vtipné. Dala sa zjesť, ale nik nevedel, čo je to za jedlo. A to všetko preto, že som nevyhnutné potraviny nahradil systémom - čo dom dal. Som teda očividne kreatívny aj mimo práce," vraví otec trojročného synčeka.

Aj on sám je však v podstate veľké dieťa. "Dokonca som sa neuveriteľne dlho hral. Je to zrejme dané tým, že som v rodine jediný chlapec a obe sestry sú oveľa staršie. Musel som sa teda hrávať sám a držalo ma to dlho, dokonca aj počas strednej školy. No a keď prišla éra počítačových hier, ešte donedávna mi nebolo pomoci," priznáva sa talentovaný štyridsiatnik, ktorý sa domnieva, že hravosť v ňom ešte umocňuje práve jeho práca.

Rád by si zahral vo filme

Svoju prácu zbožňuje, no vníma ju ako poctivé remeslo a zmysel života vidí v niečom úplne inom. "Akákoľvek práca, akokoľvek môže človeka napĺňať a vyhovovať mu po všetkých stránkach, by sa nikdy nemala stať zmyslom života. Tým by malo byť niečo úplne iné. Povedzme, že osobné šťastie v kruhu rodiny, ktoré je zastrešené niečím vyšším, keďže som veriaci človek. Výzvy sa u mňa preto týkajú skôr mimopracovných záležitostí."

Čo sa týka práce, túži ju vykonávať dobre, dlho a neustále sa profesionálne zlepšovať. "Že by som však mal nejaké konkrétne ciele... Azda by som si len rád zahral vo filme. Lebo v nejakých inscenáciách som už účinkoval, s televíziou spolupracujem ako herec, spíker i moderátor, pôsobím v dabingu... Ale vo filme som zatiaľ účinkoval len raz a išlo o študentskú snímku."

Ak by prišla ponuka, nebránil by sa ani účinkovaniu v seriáli. "Nechcem to podceňovať. Je fajn, že sa tieto veci robia a určite by som sa na nich rád spolupodieľal. Bral by som to však vyslovene ako profesionálnu výzvu a asi by ma to nenapĺňalo. Nemyslím si, že pre niekoho z hercov je to zmysel pracovného naplnenia. Tomu sa jednoducho nedá veriť."

Každopádne však takáto práca herca výrazne zviditeľní. Po niečom takomto však Miro dvakrát netúži. "Istý čas som mal obdobie, keď fungoval Jorik, že som bol medzi mladými pomerne známy, a keď som vošiel do nejakého podniku, už som nevedel, čo je to súkromie. Na jednej strane je to príjemné, ale všetko len na istý čas, a stačí."

Hlas zapožičiava slávnym hercom

Jeho hlas máme možnosť počuť pomerne často. "Daboval som už napríklad Morgana Freemana, Roba Lowa, Timothyho Daltona, Liama Neesona, Colina Firtha, Woodyho Allena alebo Hugha Granta. Keďže sa dabingu venujem už približne 15 rokov, dal som hlas mnohým slávnejším hercom. Nikdy som však napríklad nedaboval Al Pacina, čo ma veľmi mrzí, lebo ma k nemu zvyknú prirovnávať. Je však, žiaľ, vo vyššej vekovej kategórii."

Čo sa týka seriálov, na konte má napríklad Ženy z rodu Gilmorovcov, kde dal hlas Rorynmu otcovi a hlavnú postavu daboval aj v rámci mládežníckeho seriálu Chameleón. "Z telenoviel to boli Sladká Valentína a teraz aktuálne Bianca - cesta za šťastím, kde som mal hlavnú mužskú postavu. Dabing je veľmi pekná práca. Povedal by som, že si ešte drží štandard spred rokov, keď bola herecká profesia považovaná za niečo, čo si zasluhovalo osobitý rešpekt."

Dnes je to už podľa jeho slov o inom. "Niekedy to bolo na škodu, ale niekedy je to žiadané. V divadle by určite mala existovať nejaká hierarchia a mali by sme si prirodzene vážiť tých, ktorí to vedia. Kedysi to bolo, žiaľ, často len umelo vytvárané. Niektoré veci však za socíku lepšie šliapali, o slobode prejavu sa však nedalo hovoriť. Kultúra bola vždy dotovaná a komunisti považovali za jeden z pilierov stability režimu, že musí byť spokojná armáda a neviem kto, ale hlavne umelci. Autorita však nemá byť apriori, ale vydobytá poctivou prácou. Avšak samotný fakt, že v tom čase 'museli' dotovať kultúru, vytvoril podmienky pre vznik množstva zaujímavých diel, artefaktov či inscenácií. Dnešní politici na kultúru z vysoka..."

Deti ako inšpirácia a zdroj energie

Najkrajšie na práci v Bábkovom divadle Miro považuje práve deti samotné. "Dávajú predstaveniu šťavu. Sú ako lakmusový papierik. Na jednej strane človeka veľmi motivujú svojím záujmom a na strane druhej mu dodávajú energiu. Veľmi ma inšpirujú, sú aspektom, ktorý dotvára predstavenie, takže vždy vzniká niečo nové."

Hoci sa hovorí, že majú dnešné deti problém hľadať súvislosti, pracovať s textom a tvoriť, on si to nemyslí. "Keď si uvedomím, že som sa naozaj učil čítať a písať až v škole a v kuse som len hrával futbal a naháňal sa, dnes sa verbálna a vzdelanostná úroveň posúva dole. Už môj trojročný syn pozná písmenká aj čísla. Vie si zapnúť počítač, naťukať si meno... Tieto deti sú chápavejšie, vnímavejšie a navyše aj ich slovník je neporovnateľne bohatší. Nie som však ešte samozrejme pamätník, aby som to mohol zodpovedne a fundovane tvrdiť."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.