Meno Svěrák je vo filme, divadle, v písanom slove i hudbe pojem. Jeho pohľad na ľudí i svet okolo nás je geniálny. Jeho láskavý humor - úžasný. Život je podľa neho v podstate dosť zle napísaný scenár. „Má obstojný začiatok, uprostred to vrcholí a potom šup dole. Vždy sa končí zle. Síce s hudbou, ale tú už nepočujeme. Myslím, že humor a smiech je pokus, ako tomu čeliť," skonštatoval raz s typickým šarmom.

Scenárista, herec, dramatik, textár i spisovateľ oslávil 28. marca narodeniny. Teda, lepšie povedané, dožil sa 75 rokov, ale neoslavoval. „Nie som oslavovací typ. Chlapcom v divadle som povedal, aby sa nehnevali, že nebude žiadne mecheche. Samozrejme, niečo mi dať môžu, ale tie zástupy gratulantov a prianí veľa zdravia a nech žiješ do sto rokov - čo majú tí chudáci stále hovoriť? – to naozaj nemusím. Viem, aký som starý, som rád, že som sa toho dožil, ale nechcem, aspoň tých 75, oslavovať. Nie je to okrúhle výročie, tak to len tak prejdem."

Pri slohoch prežíval pocit blaha

Život Zdeňka Svěráka divák nájde v jeho filmoch. Najmä Obecná škola je obrazom jeho detstva. Aj on sa, rovnako ako Eda Souček, narodil ako „náhrada" za brata, ktorý zomrel a dali mu rovnaké meno. Aj on musel piť rybí tuk, aj jeho pripútavali k stoličke, aby si rovnal chrbticu a zápasil s husľami. Dokonca aj postavy rodičov sú stvorené podľa jeho vlastných. Otec pracoval v elektrárňach, mamička sa starala o domácnosť. Po otcovi vraj zdedil potrebu humoru, po mame schopnosť dojať sa. Odjakživa miloval písanie a slohy.

„Pamätám si, aký som prežíval pocit blaha, keď sa mi podarila slohová práca a pán učiteľ alebo učiteľka ma vyzvali, aby som ju prečítal nahlas a trieda sa na niektorých miestach zasmiala. Vtedy som si hovoril, že humoristické poviedky by mi mohli ísť," spomína neraz na časy, keď sa rodil základ jeho budúceho povolania.

Spisovateľstvo sa študovať nedalo. Čo s tým? Nuž sa inšpiroval známym spisovateľom. „Jirásek bol učiteľ a čo toho stihol po práci napísať. Vyštudoval som teda český jazyk a literatúru, jednak aby som sa naučil pravopis a jednak aby som vedel, čo už napísali iní. Lenže na škole kvôli horám diktátov a slohov veľa času na písanie nebolo, takže som po troch rokoch rád prijal ponuku stať sa rozhlasovým redaktorom," spomína.

Jeden z rodičov velikána Cimrmana

Profesionálna kariéra i životné osudy Zdeňka Svěráka sú poprepájané s mnohými známymi umelcami, najviac však s Ladislavom Smoljakom. Ich prvé zoznámenie však nedopadlo dobre. Počas štúdia sa Svěrák chcel stať členom dramatického krúžku, no o päť rokov starší študent, ktorý ho viedol, mu vytýkal príliš zastretý hlas. Toto bolo osudové stretnutie dvojice Smoljak – Svěrák.

Z ich plodnej a úspešnej spolupráce vzniklo obrovské množstvo nezabudnuteľných diel, oni stvorili českého národného hrdinu, velikána Járu Cimrmana a založili divadlo nesúce jeho meno. „Napísali sme jednu hru, jednoducho sme to skúsili a odrazu sme mali divákov. Hovorili sme si, že kým budú chodiť, budeme tú hru hrať, keď prestanú, napíšeme ďalšiu. Lenže oni chodili stále, takže sme bez ohľadu na to začali písať ďalšiu a ďalšiu," hovorí Zdeněk. Divadlo teda zafungovalo, bolo načase posunúť sa ďalej. K filmu.

Vesnička mala byť finta na kontrolóra

Filmová scenáristická prvotina však úspech nemala. Bola to prepísaná divadlená hra „Vražda v salónním kupé" pod názvom "Sedm zásad inspektora Trachty." Barrandovu sa nepáčila, lebo vraj bola príliš staromódna a spoločensky neaktuálna. Scenár bol napokon predsa len sfilmovaný pod názvom Rozpuštěný a vypuštěný.

Druhý pokus však dopadol úplne inak. Dvojica Svěrák – Smoljak prišla s filmom Jáchyme, hoď ho do stoje! Stal sa z neho najúspešnejší český film sedemdesiatych rokov. A začala sa éra veľkých filmových úspechov. Spoločne stvorili Marečku, podejte mi pero, Na samotě u lesa, Kulový blesk a iné.

Keď sa Ladislav Smoljak rozhodol venovať viac réžii, Svěrákovo úspešné scenáristické ťaženie pokračovalo ďalej. Bola to jedna perla za druhou. Ťažko povedať, čo je najlepšie, najzábavnejšie, najmilšie. Vrchní prchni! o špekulantovi v pražských reštauráciách? Alebo rozprávka Traja veteráni? Obecná škola? Alebo Vesničko má středisková? Tá, mimochodom, vznikla vďaka obrovskej náhode.

Niekedy koncom sedemdesiatych rokov objavili v štúdiu Barrandov veľký problém. „Zavolali Zdeňkovi, že na druhý deň čakajú kontrolu a práve zistili, že námet filmu Na samotě u lesa bol kedysi autorom omylom zaplatený dvakrát. Videli jediné riešenie – do druhého dňa napísať sedem až desať strojopisných strán z vidieckeho prostredia, aby revízny pracovník našiel k dvom honorárom dva námety," tvrdí Jiří Menzel, ktorý napokon tento film režíroval. Svěráka ešte na Barrandove uistili, že ten text v podstate ani nebude nikto čítať, že ide vlastne o zamietnutý námet. Napokon z toho bol film, ktorý je úspešný dodnes. Menzel je vraj presvedčený, že tých pár strán bolo napísaných v šťastnej chvíli.

Otec a syn, scenárista a režisér...

Ďalším ohromne dôležitým mužom je Svěrákov syn Jan. Jeden z najtalentovanejších českých režisérov. S ním dosiahla Zdeňkova scenáristická kariéra absolútny vrchol. Jan síce vyštudoval na FAMU katedru dokumentu, no je nesporné, že sa v ňom skrýva otcova poetickosť.

„Myslím, že ju nasal z môjho prsníka. Keď som čítal knižnú podobu Kukyho, nachádzal som tam obraty, ktoré ho usvedčujú z toho, že pozná všetky hry divadla Járu Cimrmana a že po mne čítal scenáre. Skrátka, to sa nedá, aby nebol poznamenaný," opisuje s hrdosťou.

Ich spolupráca bola roky priam ukážková. Aj keď otec pri prvom diele - Obecnej škole - váhal, či má 25-ročnému synovi zveriť réžiu. Vít Olmer ju odmietol kvôli Tankovému praporu, tak to skúsil. „Hovoril som si, keby to vyšlo, bolo by to fajn, ale keby nevyšlo – škoda, taký pekný scenár..." Ale, samozrejme, že to vyšlo. A zopakovali to aj pri Koljovi.

Idylické chvíle sa v jednom prípade pokazili. Bolo to kvôli filmu Vratné lahve. Tri mesiace pred prvou klapkou Svěrák mladší všetky práce zastavil, lebo sa nepohodol so Svěrákom starším. „Keď sme točili Obecnú školu, scenár bol tabu. Honza o ňom nepochyboval, šlo len o to, aby to nepokazil. Neskôr, keď sa ukázalo, že scenáre vie točiť veľmi pekne, začal do nich zasahovať čím ďalej, tým viac. Vyvrcholilo to na Vratných lahvích, kedy mi zavolal a povedal, že už kompletne pripravený film zastavuje, pretože nie je presvedčený o tom, že je scenár naozaj dobrý. To ma, samozrejme, veľmi mrzelo a ani nemôžem povedať, čo všetko som na jeho adresu vtedy povedal. Manželka mi hovorila: ´Nehovor mu hajzel, je to otec tvojich vnúčat´."

Pokrvní kolegovia si dali pauzu, Svěrák starší si nechal všetko uležať v hlave, po roku scenár prepísal a znovu ponúkol Janovi. A ten ho hneď vzal.

Kamienok lepší než "klika"

Práve spolupráca so synom priniesla Zdeňkovi najväčšie ocenenia. Už s filmom Vesničko má středisková získal nomináciu na Oscara, prvú pre Česko po takmer dvadsiatich rokoch. S Janom boli na prestížnu cenu nominovaní s filmom Obecná škola, no ani toto nevyšlo. Ale do tretice im už neušiel. Film Kolja získal v roku 1997 Oscara ako najlepší cudzojazyčný film.

„Bola to radosť kondenzovaná do jedného okamihu. Taký pocit mal podľa mňa Emil Zátopek, keď dobehol maratón. Pretože to, čo sme okolo nášho filmu robili, bolo niečo ako maratón. Tri týždne nekonečných rozhovorov s novinármi, aby sa americký divák vôbec o Koljovi dozvedel. A potom napätie, pretože konkurencia bola ten rok veľmi silná," popísal Svěrák starší šťastné chvíle.

Ako však zdôraznil, boli pripravení aj na neúspech, ktorý by ich bolel. „Sľubovali sme si, že na seba budeme dobrí, aj keď toho panáka nedostaneme. Že ho jednoducho nemusíme dostať a že budeme gratulovať niekomu inému. Iba tak sa to dá prežiť. Keby človek veľmi dúfal, potom by ho neúspech zrazil."

Ich však naopak úspech vyniesol do výšin. Možno preto, že Zdeněk vo vrecku stískal talizman pre šťastie. „Bol ním kamienok od kamaráta Honzu Jíru, ktorý ho zdvihol zo zeme na záhrade v Lounoch a povedal, že ten musí fungovať. A že fungoval! Minule som mal so sebou pri nominácii Obecnej školy kľučku z našej chalupy. Myslel som si, že mi prinesie šťastie. Tak ako sa hovorí – mať kliku - nefunguje, kamienok je lepší."

Aj napriek týmto úspechom zostáva Zdeněk Svěrák skromný, slávu nezneužíva. Niekedy sa tvári, že sa na slávneho Svěráka len podobá. Nerád vyvoláva rozruch. „Keď idem po chodníku a oproti mne ide trieda detí, tak prejdem na druhú stranu, aby som nespôsobil rozruch. Ľudia ma ale inak veľmi neobťažujú. A keď ma náhodou niekde zbadajú, väčšinou si hneď nevybavia, kto som, ale majú napísané v očiach, že sme spolu zažili niečo veselé."

Ľudia sú ako koláče

Filmy Zdeňka Svěráka majú nezameniteľné čaro. Voňajú človečinou. Takou dobrou. Možno to bude tým, že on svet nevidí tak, ako my. "Pozerám sa na svet očami malého chlapca. Ľudí si predstavujem ako koláče. Z každého musím časť, ktorá sa mi na ňom nepáči, vykrojiť. U niekoho väčšiu, u niekoho menšiu. Ale aj keď je vykrojený, stále zostáva koláčom. A chutí vám to, čo je na ňom jedlé. Rád ukazujem dobrých ľudí. Ono to napríklad niečo urobí aj s tými ostatnými, sú potom nahlodaní, že by mohli byť tiež dobrí," naznačuje svoju životnú filozofiu.

A tú prenáša do filmu spolu so svojím typickým humorom. Ten má veľmi rád. "Humor je kvalita, ktorú tento národ má a tým rieši svoje komplexy, svoje nešťastia, svoju bezmocnosť. Mnohokrát ho zachránil, a preto by sme si ho mali vážiť. Keď sa poriadne zasmejem, mám pocit obrovského šťastia. Hmatateľný i fyziologický..."

Autor: spracovala Anna Novotná

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.