Skutočnosť, že tri dni po schválení nového eurovalu nenašiel inú inšpiráciu, než hlásať svoju starú pravdu proti predchodcovi, ktorý mal iný názor, je typickou ukážkou úpadku politiky, kde najvážnejšie témy sa varia na ražni dementného straníckeho zápasu.
Je totiž choré, ak po summite, o ktorom sa hore-dole píše, že bol „prelomový" (autor si to až tak nemyslí), je prioritou ministra financií nakopať Počiatka do zadku. Mikloš aj môže mať pravdu, že s Gréckom neuhol, a vyrokoval aj výhodnejší kľúč. To je ale zaujímavé, azda, možno, pre preferencie SDKÚ, avšak z hľadiska štátu totálne jedno. Prvá vec, ktorú mal oznámiť národu, totiž je, že spolu s Radičovou a spol. podporili vstup SR do dlhovej a prerozdeľovacej únie. To je niečo zásadne odlišného než menová únia, do ktorej sme vstúpili, keďže v Lisabonskej zmluve priamo stojí, že ani členské štáty, ani únia ako celok nezodpovedajú a nemôžu preberať záväzky vlád iných členských krajín. Po druhé, pridali sa k tzv. „Pakt euro plus" (alebo tak nejako), ktorým začína tzv. hospodárske vládnutie v eurozóne, čo znamená obmedzenie suverenity v najcitlivejších oblastiach rozpočtovej, daňovej a sociálnej politiky. (Pred rokom tu bolo napísané, že koncovkou gréckej aféry bude tzv. Európska hospodárska vláda.)
Pozor! Nikto netvrdí, že Mikloš a spol. sa mohli rozhodnúť inak a lepšie. Slovensko, ktorého váha sa rovná (cca) 1 percento ekonomiky celej únie, nemá politicky ani morálne na to, aby sa vzpieralo rozhodnutiam, v ktorých ide o rádovo väčšie peniaze rádovo väčších hráčov. To je fyzika moci. Slovenskí politici by však mali hovoriť k veci, nie využívať na prízemný stranícky zápas experiment, ktorý mení a ešte pokútnym spôsobom, usporiadane Európy. A tiež nie, v rámci toho istého zápasu, postaviť do ohniska „posolstva" samochvály, že čo vybavili. (Napr. to preskupenie hotovosti je úplné táranie, to zbúchala sama Merkelová.)
Nie je jasné, čo za význam ten summit vlastne má. Kopa detailov zostala nedotiahnutá. Je celkom reálne, že druhý euroval nikdy ani nevznikne. Zbúrať ho pokojne môže napr. nemecký ústavný súd, alebo sama dlhová kríza, ak preskočí do Španielska a ďalej. Eurozóna sa pod vlastnými dlhmi skôr rozpadne. Dotovanie juhu je politicky nepriechodné, extrémisti (resp. „extrémisti") už zbierajú úrody v Holandsku, Dánsku, Fínsku. O racionalite prvého eurovalu (ESFS) mohla byť debata. Princíp bol totiž prevzatý z pokru; hodíte na stôl obrovský peniaz a ostatní sa pokakajú. Nezafungovalo to, naopak. Druhý euroval je víťazstvo ideológie („Nemecko zostane verné euru za každú cenu" - Merkelová) a strachu z dominového efektu, keďže záchrana podkapitalizovaných bánk sa môže udiať len za cenu veľkej inflácie. A krachy, resp. reštrukturalizácie hrozia kataklizmatickými následkami.
Nikto nechce od Mikloša, aby videl situáciu rovnako, ako politik musí korčuľovať. Ale nehovoriť vôbec k veci (takisto Radičová a ďalší) a odkláňať pozornosť, zas a opäť, len k Smeru a Počiatkovi, tak to je už paródia na politiku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
