Ak vynecháme zásadnú demonštráciu v Košiciach, kde 40 spoluobčanov protestovalo proti spojeneckým náletom, tak pohyb povstaleckých síl na západ môže predznamenávať to slávne svetlo na konci tunela.
Vidíme totiž prvé znamenie toho, že by vzbúrenci, chránení bezletovou zónou, ktorá zo vzduchu paralyzuje režimové sily, mohli toho Kaddáfího napokon z Líbye aj vyhnať. To by bola optimálna koncovka, keďže vykonávatelia mandátu OSN sa už začínajú variť vo vlastnej šťave. Najpravdepodobnejší scenár, ktorým stále je, že krajina zostane rozčesnutá na povstalecký východ a Kaddáfího západ, je totiž dlhodobo zúfalstvo o to väčšie, že ak ani neuzavrú akési prímerie, tak Francúzi, Briti a spol. môžu skysnúť v tej bezletovej zóne nie týždne, mesiace, ale, no, zle aj pomyslieť. Pozemná operácia je mimo reality a čím viac bude civilných obetí, tým väčší odpor verejnej mienky doma, ktorá má po krk hospodárskej krízy a nebude rozumieť nákladom 150 mil. USD na deň.
Sarkozy, Cameron i Obama si veľmi skomplikovali pozíciu rečami o neprijateľnosti Kaddáfího a jeho odchode, pričom ich možnosti sú limitované. Ani uprostred znižovania vojenských výdavkov by nebol problém pre Francúzov a Britov poraziť rachitických ozbrojencov, ktorí sa väčšmi než na normálnu armádu ponášajú na akúsi početnejšiu osobnú stráž Kaddáfího. Avšak, aj keby dostali širší mandát OSN, čo je vylúčené, od Afganistanu a Iraku vieme, že základná otázka nie je vydymiť diktátora, ale ako nastoliť trvalý poriadok a transformovať krajinu. Skutočnosť, že do toho už nikto nevlezie (nevraviac, že európske mocnosti nie sú USA), však bola známa Sarkozymu i Cameronovi dávno. Spochybniť precedens, ktorý vytvorili tým, že pretlačili cez BR OSN nadradenosť ochrany civilistov nad štátnou suverenitou, je zložité. Zvlášť pre autora, ktorý s rovnakým princípom sympatizoval aj v otázke Iraku a Husajna, kde medzinárodná dohoda neexistovala. Avšak nemať spočítané, čo sa stane, ak vznikne pat a pohnúť sa niet kam, nesvedčí o štátnických zrelostiach. A to hovoríme o lídroch mocností. To, že nebola dlhodobá stratégia, neznižuje morálne pohnútky zákroku, ale ani politickú zodpovednosť za scenáre, ktoré môžu byť aj katastrofické.
Nejde totiž len o Líbyu, ale globálnu panorámu, do ktorej už nič nechýba, len akési ropné šoky. Ak iniciačný motív bol aj vyhnanie Kaddáfího práve preto, lebo dlhodobý konflikt destabilizuje, tak už teraz vyzerá nedomyslene. Vývoj v Líbyi udalosti v regióne neschladzuje, ale stupňuje do stále menej predvídateľných vôd. Bez USA, ktoré sa evidentne odťahujú, nemajú európske mocnosti ani celá aliancia na to, aby sa hrali na záchrancov. Išli na pomoc povstalcom, ale ak povstalci nepomôžu im, nie je jasné, kto bude na tom horšie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
