V tridsiatych rokoch minulého storočia bolo na medzinárodnom ľade veľmi rušno. Európsky šampionát mal už spoločnú strechu s majstrovstvami sveta, ktoré získali každoročnú periodicitu, a osobitne sa konal už iba v roku 1932, keď bol ako svetový šampionát oficiálne uznaný chudobne obsadený (iba štyrmi mužstvami) olympijský turnaj v Lake Placid.
V roku 1930 po prvý raz jedenásť národných tímov nebojovalo o svetové tituly pod olympijskou prísahou. O objektívnosti hracieho systému, ktorý bol ešte len v plienkach, nemohlo byť ani reči. Kým európske mužstvá, ba i Japonci, si museli nájsť cestu vyraďovacím pavúkom, Kanaďania sa pohodlne bez boja, ako nasadení, dostali hneď do finále. Turnaj mal tri dejiská, Berlín, Viedeň a Chamonix, a pre nepriazeň počasia aj niekoľko zmenených termínov. Mužstvo ČSR odohralo iba jediný zápas, keď v druhom kole podľahlo 1. februára v
Chamonix Švajčiarom 1:3. Jeden z gólov do Pospíšilovej bránky strelil legendárny útočník Bibi Torriani. Z titulu sa opäť tešili "javorové listy", ktoré mali tentoraz na hrudi hráči z klubového tímu Port Arthur. Stačilo im
na to jediné víťazstvo 6:1 v Berlíne nad Nemeckom.
Moderný štadión
O rok neskôr v poľskej Krynici sa opäť hrala kvalifikácia, ale už aj finálový turnaj za účasti šiestich mužstiev. Kurióznym spôsobom sa medzi nich dostali domáci Poliaci. Keďže v kvalifikácii neuspeli, usporiadatelia s pomocou LIHG (vtedajšia skratka svetovej hokejovej federácie) im umožnili postup dodatočným zaradením zápasu s Francúzmi, ktorých porazili 2:1. O stúpajúcej kvalite československého tímu svedčia tesné prehry so zámorskými celkami, s Kanadou (University of Manitoba) 0:2 a USA 0:1, čo však stačilo iba na 5. miesto v konečnej tabuľke. V klasifikácii majstrovstiev Európy sme však v Krynici, na klzisku zvanom "Pierwsz lodowisko" vybojovali bronz. V roku 1932 boli olympijskými víťazmi i majstrami sveta opäť Kanaďania, titul
európskeho šampióna získali v Berlíne Švédi.
A prišla Praha. 6. novembra 1932 bol oficiálne otvorený štadión na Štvanici, keď pred 6 000 divákmi mužstvo Československa remizovalo s Francúzmi 4:4. Počas majstrovstiev sveta v roku 1933 sa na tribúny, z ktorých niektoré boli kryté a iné dokonca pojazdné, zmestilo až 10-tisíc fanúšikov. Tí mali k dispozícii kaviareň a športovci okrem šatní so skrinkami i zahrievaciu miestnosť a posilňovňu. Desať tímov bolo vyžrebovaných do troch kvalifikačných skupín, Kanaďanov a Američanov nasadil direktoriát šampionátu priamo do štvrťfinále. Mužstvo Československa, v ktorom boli také osobnosti ako brankár Jan Peka či útočník Josef Maleček, sa pred domácim publikom vytiahlo, a skončilo hneď za zámorskými celkami na treťom mieste a získalo európsky titul. Majstrami sveta sa nečakane stali Američania, ktorí mali veľkú oporu v miláčikovi Pražanov, charizmatickom brankárovi Cosbym.
Legendárni Kanaďania
V Miláne v roku 1934 sa vrátili na svetový trón Kanaďania, ktorí pridali ďalší titul aj o rok neskôr v Davose. Ich nadvládu však na "Hitlerovej olympiáde" v roku 1936 v Garmisch-Partenkirchene senzačne zvrhli Angličania. Na hrách pod hákovým krížom hral už za národné mužstvo Československa aj košický rodák Ladislav Troják. Na turnaji sa strelecky ešte nepresadil, ale o rok neskôr, na svetovom šampionáte v Londýne, už skóroval trikrát, a v roku 1938 v Prahe bol dokonca najlepším strelcom nášho mužstva. Aj keď len so skromným výsledkom - troma gólmi. Mužstvo vedené kanadským Slovákom Matejom Bucknom skórovalo na turnaji iba deväťkrát, ale to mu stačilo na zisk bronzových medailí, za víťaznou Kanadou a Veľkou Britániou. Nad štvanickým štadiónom viali vlajky štrnástich národov, aj keď Kanadu, ako už tradične, reprezentoval klubový tím Sudbury Wolves.
O rok neskôr, do Švajčiarska, prišiel legendárny celok Trail Smoke Eaters. Titul síce v Bazileji a Zürichu chlapci z Britskej Kolumbie vybojovali, ale nesmrteľnosť získali až o 22 rokov neskôr, zhodou okolnosti tiež vo
Švajčiarsku, kde navždy uzavreli zlatú éru klubových kanadských mužstiev na majstrovstvách sveta...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
