Sedieť vo väzení neoprávnene, to si dokáže predstaviť len málokto. Východniarka Ivana Ivančáková presne vie, aké to je. Bezmocnosť, zúfalstvo, obavy z budúcnosti, to všetko ju sprevádzalo celých desať mesiacov v cele vo francúzskom väzení, kde ju posadili za pašovanie drog. Príbeh slávnej Bridget Jones sa v jej prípade stal krutou realitou, na ktorú tak skoro nezabudne.
Ivana bola jednoduché dedinské dievčatko, no plné ideálov. Od základnej školy vedela, že nebude žiť vo Vyšnom Žipove, kde vyrastala, že sa raz vyberie do sveta a prerazí. Odmalička sa túžila stať modelkou, spolupracovať s módnymi návrhármi, predvádzať, byť vo svetle reflektorov a fotoaparátov. Takmer sa jej to splnilo, nebyť drobnej chyby v scenári...
Aupairka v Londýne
Hneď po maturite sa vydala do Londýna, kde robila aupairku. Do rúk sa jej dostali tri deti, o ktoré sa starala dva roky. Keď už cítila, že chce robiť aj niečo iné, našla si prácu v reštaurácii, kde ju prijali ako čašníčku.
"Popritom som študovala školu - odbor vizážistika pre film a módu. Neskôr som začala pracovať pre make-upové štúdiá, kde som mala prvých klientov. Začala som chodiť vo VIP klubov, robiť módne šou pre malých módnych návrhárov. Postupom času som získala kontakty, chodila som na fashion weeky, občas predvádzala, robila bookerku v modelingových agentúrach a podobne," začína svoje rozprávanie krehká brunetka.
Všetko išlo podľa jej plánov, až kým nedostala "skvelú" ponuku - nafotiť najnovšiu módnu kolekciu istého butiku v Buenos Aires. Vtedy to vnímala ako výbornú skúsenosť a tak, napriek nevôli priateľa Johna, odišla. V Buenos Aires šlo všetko podľa predstáv. Ivana sa stretla s tímom vizážistov a fotografov, pracovali celé dni, aby mala kolekcia úspech.
"Bola som nadšená, všetko mi zaplatili, vôbec nič nevyzeralo podozrivo. Ani vo sne by mi nenapadlo, že mi neskôr jeden z fotografov dá do kufra balíček s kokaínom. Prezentoval to ako dar môjmu šéfovi, ktorého dlho nevidel. Nevidela som v tom problém a tak som to vzala. Dnes viem, že moja neobozretnosť bola veľkou chybou," hovorí trpko.
Tvrdý pád
Let z Buenos Aires šiel hladko, tvrdý úder prišiel až v prestupnom mieste - na letisku v Paríži. "Išla som pokojne cez check in a odrazu ma zastavili, či si môžu pozrieť moju batožinu. A ja, že samozrejme. Potom ma jeden pán nasmeroval do inej miestnosti. Otvoril mi kufor, vybral dar, rozpáral veci, ktoré tam boli a vysypal z nich biely prášok. Hneď mi došlo, že cukor to nie je. Veľa si z toho momentu nepamätám, len to, že zobral maličkú skúmavku a povedal mi, že keď sa to prefarbí na modro, ide o čistý kokaín. Zmodrelo to úplne. Od toho momentu neviem vôbec nič. Keď som sa prebrala, nasledovalo hodinové vypočúvanie, myslela som, že je to skrytá kamera. Vedela som, že sa to bude ťažko vysvetľovať, pozerali na mňa ako na masového vraha... Bolo to nepríjemné. Bola som absolútne bezmocná. Čokoľvek, čo som tvrdila, neobstálo. Stále sa ma pýtali, pre koho pracujem a komu to nesiem a podobne," spomína si ešte stále so slzami v očiach mladá modelka.
Tieto chvíle však neboli ani zďaleka najťažšie v jej živote. Po zadržaní na letisku ju presunuli do zadržiavacej cely, ktorú Ivana dodnes prirovnáva k peklu. "Celú noc prinášali kadejaké štetky, zvrhlíkov, každého, koho našli na ulici. V jednej izbe bolo asi 15 ľudí, vrátane narkomanov. Policajti mnou pohŕdali, smiali sa, nechápala som, o čo ide. Kopali do dverí, nadávali. Nespala som päť dní, ani som nič nejedla. Bola som na dne," dodáva.
Po chvíľach strávených vo vyšetrovačke nasledoval súd, kde sa Ivana napokon k pašovaniu priznala: "Nemala som inú možnosť. Právnička, ktorú mi pridelili, mi povedala, že sa mám radšej priznať ako naťahovať sa, že som to neurobila. Povedala, že keby som bojovala za to, že som to neurobila, trčala by som vo väzení desať rokov. Bála som sa, či to bude naozaj tak, ale v tom momente som bola vygumovaná a rozmýšľala som len o tom, ako sa z tej šlamastiky čo najskôr dostať."
V cele si zostavila program, aby nezošalela
Rodáčku z Vyšného Žipova odsúdili vo Francúzsku na dva roky a na päť rokov jej zakázali vstup do krajiny. V druhom najväčšom ženskom väzení Francúzska prežila napokon "len" desať mesiacov, prepustili ju skôr za dobré správanie. Príbehy, ktoré tam zažila, však ani zďaleka nepripomínajú žiadnu selanku.
"Dali ma do malej izby s telkou, jej úroveň pripomínala naše stredoškolské internáty. Bola relatívne čistá a mala ako-tak normálnu posteľ. Bola som tam sama. Nemohla som otvárať dvere kedy som chcela, zhasínali nám tiež oni. Odrazu nemáte prístup k veciam, ktoré ste považovali za samozrejmé - mobil, internet, kniha, šport...," približuje drsné podmienky.
Ivana mala podľa vlastných slov dve možnosti. Buď zošalie, alebo začne bojovať o prežitie. Vybrala si to druhé. "Vo väzení bola možnosť pracovať. Požiadala som teda po týždni, či môžem. Plnili sme obálky s dokumentmi pre firmy. Prácou som získavala body navyše, ktoré mi pomohli k zmierneniu trestu. Navyše som si ňou zarábala na vyplatenie ceny tých drog, aj keď len minimálne, keďže ich hodnota bola okolo 200-tisíc eur. Zaplatiť to bolo nereálne, ale súd videl, že mám aspoň snahu. Chodila som aj na francúzštinu, čítala som knihy z väzenskej knižnice, písala som vlastnú. O šiestej večer nás zamkli na izbe, zaželali dobrú noc a do rána sme boli po tme samy. V telke chodili dookola tie isté kriminálky, čo bola posledná vec, čo človek chce pozerať za mrežami... No a cvičila som každý večer brušáky. Vybíjala som si nimi zlosť, ktorú som cítila. Nespravodlivosť, že tam sedia ženy, ktoré to naozaj urobili, a ja som k nim skrátka nepatrila. Strašný nefér," hovorí smutne.
"Ženy sa tĺkli ako bláznivé. Bála som sa"
Väzenská vzorka bola neoddelená. Na rovnakom mieste sa ocitli vrahyne, dílerky, zlodejky, všetko bez rozdielu. Niektoré to brali ako dovolenku, kde mali zadarmo jedlo, posteľ a sprchu. Ivana si medzi kriminálničkami našla aspoň jednu spriaznenú dušu, ak sa to vôbec tak dá nazvať. Mathilda bola odsúdená za pašovanie drog, na rozdiel od Ivany právom. Bola vraj celkom veselá, realisticko-humorná a psychicky východniarke veľmi pomohla. S ostatnými ženami sa nekamarátila, len sa im slušne zdravila.
"Dosť som sa ich bála. Tĺkli sa v sprchách aj vo vychádzkovej záhrade. Niektoré chodili nadopované antidepresívami a nekričalo z nich nič dobré. Iné hádzali štipľavé poznámky na moju osobu, podľa nich som bola anorektička," dodáva útla Ivana, ktorá v base naozaj schudla na kritických 40 kíl. Dodnes sa pasuje s jedlom na tanieri, aj keď má už o desať kíl viac.
Po návrate domov len spala a plakala
Spoza francúzskych múrov sa dostala deň po svojich narodeninách. Po desiatich mesiacoch súd určil, že môže ísť domov. Pricestovala ako privátny cestujúci s dvoma bodyguardmi, ktorí ju vysadili v Bratislave. Jej prvé kroky viedli ku sesternici, ktorá si ju v zúboženom stave prebrala a za týždeň dala ako-tak do poriadku. Potom ju poslala na východ k nešťastným rodičom, ktorí si mysleli, že svoju dcéru už asi neuvidia. Spôsob, akým im oznámili, že ich dcéru zatkli za pašovanie drog, bol nešetrný. Ivane síce dovolili z väzenia zatelefonovať, no nebola schopná a nechcela kaziť mame radosť z jubilejnej päťdesiatky. A tak jej to prišli povedať dvaja slovenskí policajti. Takmer skolabovala, no svojej dcére od začiatku verila. Keď sa jej vrátila, sĺz radosti nebolo konca kraja.
"Prvé dni som len spala. Bola to rozprávka. Normálna posteľ, vankúš, pohodlie, voľnosť. Veľa som plakala. Dochádzalo mi, aké problémy ma čakajú vonku - nezaplatený byt v Londýne, kde som bola vyhlásená ako nezvestná, účty, práca a podobne... No bola som šťastná, že som vonku, relatívne zdravá a voľná," dodáva.
Ivana vníma tento "zážitok" ako varovanie, aj keď s polosmiechom tvrdí, že stačil malý kopanec a nie až taký tvrdý pád. Kým dovtedy sa sústredila výhradne na prácu, kde nasadila vražedné tempo a zanedbávala rodinu, dnes prevrátila svoj hodnotový rebríček. Na prvom mieste má blízkych, priateľa a plán založiť si vlastnú rodinu. Z väzenia jej ostali traumy a zlé sny.
"Doteraz sa zobúdzam zo sna, rozprávam, niekedy sa zobudím a neviem, kde som. Neznášam, keď ma nechajú ľudia v jednej miestnosti osamote. Zatiaľ som bez liekov, nechcela som dopadnúť ako ženy vo väzení. Lietam už s obrovskými obavami a v praktickom živote mi mnoho ľudí dáva najavo, kde som posledné roky strávila. Ale nevadí, zvládnem to," zakončuje optimisticky silná východniarka.
Svoj príbeh spísala do spomínanej vlastnej knihy s názvom Veľké baby neplačú, ktorú vydala v týchto dňoch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
