POPRAD. Pavol Baláž z Popradu sa stal koniarom náhodou. Pred tridsiatimi rokmi priviezla jeho kamarátka z veterinárnej nemocnice v Košiciach koňa na prázdniny, aby si tu oddýchol. „Poprosila ma, aby som sa o neho chvíľu staral a to bol prvý impulz, keď medzi mnou a koňmi preskočila iskra," povedal. Ujal sa zvieraťa, ktoré slúžilo budúcim veterinárom ako učebná pomôcka.

Život sa nemaznal ani s Pavlom. Podstúpil štyri operácie a útechu v zlom zdravotnom stave hľadal práve medzi zvieratami. Ako sám hovorí: „Tam, kde sa končí ľudský rozum, začínajú koniari." V prítomnosti zvierat nachádzal nový zmysel života.

Jazdil už aj za morom

Vždy ho lákal záprahový šport. Ako osemnásťročný vyhral svoje prvé preteky na majstrovstvách Slovenska a úspešne súťaží až dodnes. Vychoval kone pre iných pretekárov, ktorí sa s nimi stali dvakrát majstrami sveta a sám sa zúčastnil siedmich šampionátov planéty. Jeho najdlhšia cesta smerovala až do amerického New Jersey. Tu sa ale jeho sny zďaleka nekončia.

Zo starej čistiarne vybudoval múzeum

Jeho zberateľská vášeň ho ako milovníka umenia a histórie priviedla k myšlienke oživiť dávne časy koniarstva pod Tatrami a vlastnými rukami vybudovať múzeum kočiarov a chov kočiarových koní. Útočisko našiel na hranici okresov Poprad a Kežmarok, neďaleko obce Matejovce. Tu kúpil od vodární starú budovu čistiarne, kde začal svoje sny pretavovať do reálnej podoby. „Bol som rád, že mi ju predali. Dovtedy som svoju zbierku sťahoval zo stodoly do stodoly," poznamenal.

Najväčším skvostom je dostavník

Dnes sa v týchto priestoroch nachádza množstvo vzácnych zberateľských skvostov. "Múzeá bývajú statické. Ja chcem, aby v tom mojom pulzoval život," dodal.

V dielni sám ručne šije postroje, sedlá a iné výrobky z kože podľa starých metód. Vlastní aj exponáty z prvej a druhej svetovej vojny. V stajni má dvoch poníkov, dva kočiarové holštínske kone a 6 lipicánov, ktoré sú tu najväčším lákadlom. "Sú to staré barokové kone, ktoré boli kedysi pýchou viedenského dvora, a ktorým sa dá takmer presne určiť pôvod až 460 rokov dozadu," vysvetlil.

Pavol Baláž má v zbierke aj zhruba 27 starých kočiarov a saní. Najvzácnejším kúskom je dostavník rakúsko-uhorskej pošty, ktorý kedysi premával z Karlových Varov do Viedne.

Múzeum nemá komu ukázať

Za prehliadku múzea tento vášnivý koniar nikdy nepýtal ani cent. Kríza však doľahla aj na neho. "Na každú revolúciu doplatia kone," hovorí Baláž, ktorého sen sa v tejto neľahkej dobe začal meniť skôr na utópiu.

Zdalo by sa, že záujem o túto expozíciu musí byť obrovský. Opak je však pravdou. Zíva to tu prázdnotou a o vzácny kus bohatej histórie jazdectva nikto nejaví záujem. "Mal som tu už skupinku z Írska, aj z Česka, no turistov je teraz všade málo a tak svoje služby nemám komu ponúknuť," posťažoval sa. Ani zlá situácia ho nedokáže odradiť: "Môj syn raz o mne v slohovej práci napísal, že robím, aj keď sa mi nechce a tým ma vyznamenal."

Pavol Baláž má dve deti, no zdá sa, že v jeho šľapajach pokračovať nebudú. „Adamko obľubuje skôr kolektívne športy, no v stajni mi vždy rád pomôže," dodal. Dcéra Emka má iba deväť rokov, no k jazdectvu má o niečo bližšie. „Chodieva si sem zajazdiť na svojom poníkovi a ide jej to veľmi dobre," pochválil ju otec.

Hodnota koní klesá

Starostlivosť o kone sa dá v súčasnosti vraj porovnať s charitou, kedže ide skôr o zachovanie vzácnych plemien a tradícií pre budúce generácie. „Kôň nie je zviera, ktoré chováte kvôli mlieku, mäsu či koži. V dnešnej dobe už ani kvôli práci, a tak jeho hodnota stále klesá. Týmto zvieratám sa treba venovať od rána do večera a nepoľaviť, inak to nemá zmysel," poznamenal skromný Popradčan.

Jazdectvo je neodmysliteľnou súčasťou života pod Tatrami už oddávna. V dôsledku krízy a modernizácie sa však zdá, že pomaly upadá do zabudnutia. Mohlo by sa tak onedlho stať, že mládež už uvidí živého koňa len v televízii, či na internete.

Autor: mv

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.