Kľúčovým sa však ukázal súhlas Ligy arabských štátov. Pričom k zvratu prispel sám Kaddáfí vojenskou ofenzívou, ktorej barbarské metódy pripomenuli, že po udusení povstania čaká Líbyu ešte tvrdšia diktatúra, než aká tam panovala doteraz. Otázka nestojí tak, či Kaddáfí bude odolávať tri dni, týždeň či dva.
Čím kratšie, tým lepšie, to je jasné. Menej bude nielen obetí na životoch, čo je zásadné, ale aj rizík propagandistickej vojny, ktorú už Tripolis začal oznámením o 48 úmrtiach, „prevažne detí“. Prípadná nepresnosť „chirurgických operácií“ môže verejnú mienku, predovšetkým u arabských susedov Líbye, nahlodávať rýchlejšie, než si myslíme. Vážnejší a dlhodobejší problém je, čo po tom, až sa plukovník podrobí rezolúcii Bezpečnostnej rady, zloží zbrane a nastane prímerie. Mandát OSN nehovorí nič o zmene režimu silou ani o pozemnej intervencii, na čo – navyše – po Iraku a Afganistane nikto ani len nepomyslí.
Egyptský respektíve tuniský scenár, teda že po nastolení prímeria sa situácia vráti k pokojným demonštráciám s volaním po demokratických zmenách, čo napokon povedie k zvrhnutiu režimu zvnútra, má tú slabinu, že na západe krajiny sa Kaddáfímu podarila „kontrarevolúcia“. Vôbec nie je jasné – ešte menej než v Káhire a Tunise – kto vôbec sú tí vzbúrenci, čo reprezentujú a podobne. Znalci terénu hovoria, že predstava akýchsi demokratických volieb je v Líbyi ešte vzdialenejšia než u susedov. Pravdepodobnosť, že diktátor zbavený možnosti potlačiť povstanie vojensky, akosi prirodzene padne, nie je malá, ale môže tiež vyústiť do anarchie. Presne tak ako scenár rozdelenia na „východnú“ a „západnú“ Líbyu.
Dohoda v Bezpečnostnej rade, trpená nielen Čínou a Ruskom, ale aj Nemeckom, je prekvapením s veľkým dosahom na vzťahy a princípy v globálnej politike. Peking a Kremeľ pripustili pre seba nepríjemný precedens, keďže spôsob „riešenia“, ktorý si vybral Kaddáfí, nie je ani im vzdialený. Číne sa ešte dá rozumieť, že jej prioritou nad priority je stabilita na trhu ropy, no záujmom Ruska je práve čím vyššia cena. Neporozumenie Merkelovej pre kroky Camerona a najmä Sarkozyho má rovnaké príčiny ako nedávna otočka v otázke jadra – veľa spolkových volieb v dohľade. Pre spoločnú zahraničnú politiku Európskej únie to však bude viac ako príznaková epizóda. Čo sa týka Slovenska, ešte zábavnejšia ako ubezpečenie, že vojensky sa nezúčastníme, bola anketa medzi politickými lídrami na tému, čo si o zásahu vôbec myslia. Každý niečo povedal. Až na predsedu Smeru, ktorý sa nevyjadril. No. Nemal by to brať až tak osobne.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
