Netriezvi a nevyspatí sme sa vypotácali z vlaku v Margecanoch. Stano už s prázdnou fľašou od najhnusnejšej betehy, akú som v živote pil. Že preháňam? Keď z fľaše vyfúkol iba vzduch svojej frajerke do tváre, hodila tyčku priamo na topánky železničiarovi na peróne...
Stúpame na Kráľovu hoľu. Už vo vlaku som dookola samoľúbo točil, že mám so sebou majland (až 500 korún). No žiadne jedlo. A v Telgárte nebol tak skoro ráno otvorený žiadny obchod. Prepadol ma strašný hlad. V kuse som márne o niečo žobronil. Až Janči stratil nervy a zvolal: "Zožer si svojich 500 korún!"
Zľutovali sa nado mnou až na vrchole Kráľovej hole. Dorazila aj zničená Stanova frajerka. Už totálne triezvi sme začali jesť. Zrazu kukneme na ňu. A došlo nám, prečo mala suverénne najväčší ruksak. Bol plný základných vecí na prežitie... Chlieb si krájala na veľkom denku! Vedľa nej ležal sáčok, napakovaný nátačkami! Niesť by takú ťarchu ďalej nezvládla. Tak som sa pre zmenu zľutoval ja a niesol tie haraburdy cez pol Nízkych Tatier.
Na hrebeni míňame turistov. Vydesene pokukujú. Najmä po Marekovi, ktorého sme stiahli na hory, hoci chcel ísť na Ružín. Z ruksaku mu trčí udica. Zrýchlia krok a miznú. Asi sa báli takých bláznov...
Férijo furt išiel popredku. Trhal partiu. Oddychovali sme, on si odbehol. Tak sme mu dali do ruksaku riadne skalisko, nech spomalí. Celé hodiny nevedel pochopiť, prečo v kuse spievame to isté - "Sme valiace sa kamene...", či "Pod tou skálou...". Keď pochopil, rozzúril sa: "Idem domov!"
Obmäkčila ho až krčma, kde sme mu kupovali pivo za pivom. Keď ju zavreli, nebolo čo trinkovať. Tak sme zazvonili pri jednom dome. "Nenaplníte nám fľašu vodou?" Keď naplnili, opáčili sme: "Nemáte na predaj alkohol?" Nemali. Tak sme sa pobrali ďalej, vodu vyliali a zazvonili u susedov. A tak dookola. Až asi v dvadsiatom nám dali fľašu trnkového vína. Peniaze odmietli. Férijo ju hrdo niesol. Zrazu si chcel vybrať čosi z vrecka. Aby mal ruky voľné, zovrel štopeľ fľaše v zuboch. Ticho preťal známy zvuk. Štopeľ ostal v zuboch. Fľaša sa rozbila, víno rozlialo.
Úvodné PS: Nevdojak mi pri týchto spomienkach prišiel na um Robert Fulghum. Rozkošne písal o najobyčajnejších veciach. Cítiť to už z názvov jeho diel. Preslávilo ho najmä "Všetko, čo naozaj potrebujem vedieť, som sa naučil v materskej škole". Hoci som sa ja na tom vandri nenaučil takmer nič, čo naozaj potrebujem vedieť, zopár obyčajných vecí sa z neho využiť dá.
PS 1: Peniaze nie sú všetko. A platí to tým viac, čím ste ďalej od otvoreného obchodu (na úpätí Kráľovej hole sú nanič úplne).
PS 2: Keď uvidíte na tatranských kopcoch človeka, ktorému z ruksaku trčí udica, nemusí to byť imbecil. Aj zdanlivo najšibnutejšia príhoda môže mať logické vysvetlenie (zmena plánu na poslednú chvíľu).
PS 3: Aj zdanlivo najlogickejšia vec môže vyznieť šibnuto, keď sa nedeje na správnom mieste (denko na Kráľovej holi).
PS 4: Aj keď niekomu pre zábavu riadne strpčíte život, neznamená to automaticky, že ho nemáte radi (kameň v batohu).
PS 5: Ak vytŕčate z radu, buďte si istí, že vám ľudia budú z pomsty riadne strpčovať život (kameň v batohu).
Špeciálne PS: Nedávajte si do úst štopeľ, keď je na jeho druhom konci plná fľaša vína (črepiny prinášajú šťastie, ale i smäd).
Ozajstné PS: Odvtedy, čo som o tomto vandri porozprával drahej, došlo v mojom živote k dvom dramatickým zmenám. Na vandre už nechodím a aj s alkoholom sme sa navzájom akosi odcudzili.
Autor: Peter J. Mojšo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
