Upútal už ako mladý herec a dodnes patrí k dominantným osobnostiam svojej generácie. Už počas vysokej školy hral v Slovenskom národnom divadle (SND), neskôr spoluzakladal legendárne Divadlo na korze. Celý život je vyhláseným zabávačom a humor ho neopustil ani v jeho najzložitejších životných situáciách. Už štyri roky sa pasuje so svojou najťažšou úlohou - nevidiaceho. Pred pár dňami bol počas galavečera OTO 2010 uvedený do Siene slávy. Stano Dančiak.

Narodil sa počas II. svetovej vojny do rodiny uznávaného kriminalistu. "Už ako penzistu pozvali otca na vyriešenie nejakej vraždy do Prahy. A on to vyriešil, hoci Prahu vôbec nepoznal. Išiel tam vlastne na kšeft - tak ako som ja mal rozhlas alebo televíziu," povedal so smiechom Dančiak.

Ku kumštu privoňal už v detstve

V otcových šľapajach ísť neplánoval a už od detstva postupne privoniaval ku kumštu.

"Od siedmich rokov som chodil do rozhlasovej dramatickej družiny, kde som spoznal Paľa a Petra Mikulíkovcov, Ľuba Romana, Karola Strážnického, Ivana Mistríka, Jula Satinského, Maťa Hubu. Julo nám tak pútavo rozprával príhody, čo sa mu snívali, že sme ho všetci počúvali so zatajeným dychom. Boli lepšie ako hry, ktoré sme nahrávali. Dokázal nás zaviesť do svojich fantastických snov tak, že sme ich nechceli opustiť. Bol v tom neskutočný. Hral som vtedy futbal za Slovan a traja moji spoluhráči pravidelne počúvali rozhlasovú hru pre mládež, aj tréning preto prerušili a išli počúvať rádio niekam na lúku. Ale vtedy som im nechcel povedať, že som to nahrával ja, aby som nevyšiel na posmech," spomína herec.

Zubný technik, ale nespravil rodičom jediný zub

Rodičia ho poslali študovať zubnú techniku. "Otypovali si ma a povedali: Pozri sa, už nemáme zuby, musíš sa to naučiť!´" vraví so sebe vlastným humorom a jedným dychom dodáva: "Napokon som im v živote žiadne zuby neurobil." Po skončení strednej školy totiž zakotvil na VŠMU.

Aj v škole (okrem iného) vynikal svojím zmyslom pre humor a recesiu. Známa je príhoda, ako sa pedagógovi Mikulášovi Hubovi ospravedlnil, že mešká, lebo vypadlo dno autobusu a musel v ňom kráčať.

"Mystifikovanie sme v rodine nemali, ale prejavovala tomu veľkú toleranciu. Mne sa veľa vecí v živote, aj veľmi vážnych, nejako inak javí. Pamätám si aj z detstva, že každý zážitok, čo som bratom a rodičom opisoval, prijali s nadšením a so smiechom. Neokrikovali ma za to. Ako deti sme spávali v jedinej vykúrenej izbe a rodičia si nechali len pootvorené dvere, aby úplne nezmrzli. A cez tie sa po nociach ozývalo otcovo: 'Stano, prosím ťa, skonči už, však ja ráno vstávam do roboty!' A ja, že už končím, len dopoviem. A pokračoval som. No a od rodičov sme už počuli len pridusený smiech."

"Vždy som rád zavádzal - aj telom"

Hoci s Mariánom Labudom nikdy netvorili autorskú dvojicu, režiséri ich radi angažovali spolu.

"Boli sme si v niečom príbuzní a režiséri nás radi obsadzovali spolu - jeden bol malý a pri tele, druhý o trochu vyšší, ale strašne chudý. Vždy som rád zavádzal - aj telom. Aj po strate zraku som zavádzal - že vidím a mnohí kolegovia by si boli schopní myslieť, podľa toho, ako ma poznajú, že to na nich skutočne celé roky iba hrám. Raz sme boli s kamarátom Labudom na zájazde v Nových Zámkoch. Keď sme sa vracali, už sme boli unavení, a ja som zrazu v tichu autobusu povedal - To sme už pri Malej scéne? Až som cítil, ako Mariána trhlo - Ty sviňa, ty vidíš! (Smiech.) Druhý raz sme boli s Mariánom na obede a ja mu hovorím - A čo, tebe nechutí? Bol šokovaný, vraj ako viem, že to nezjedol. No pretože veľa rozprával, a keď mu chutí, najprv je a potom rozpráva," usmieva sa Dančiak.

Spoluzakladal Divadlo na korze

Dančiak už počas vysokej školy hral v SND, kam sa vrátil aj po vojenčine v roku 1968.

"Vzápätí však zmietli celú dramaturgiu zo stola. Uvedomil som si, že toto štátne divadlo bude najštátnejšie. Jasne nám povedali, že budú hrať len slovenskú klasiku a dosť. Pochopil som, že sme v kýbli, že nás aj tak vyhodia. V tom čase som stretol Lasicu a Satinského, ktorí formovali Divadlo na korze. Malo lákať podobného diváka, ako mali oni ako autorská dvojica. Povedali sme si teda, urobme divadlo pravdy! Do hľadiska sa pomestilo iba 100 ľudí, ktorí nám zblízka hľadeli do tvárí. V takejto tesnej blízkosti nemôžete niekomu klamať a robiť niečo falošné. Musíte sa divákovi dívať do očí, robiť úsporné gestá a mimiku tváre, nesmiete nič prekresliť, lebo sa stanete nezaujímavým," vraví Dančiak.

Rovnými nohami skočil do hry Čakanie na Godota. "Mali sme veľmi málo rokov na to, aby sme presne prenikli do filozofie tejto hry. Bolo pre nás ťažké pochopiť ľudí, ktorí sa stále stretávajú na rovnakej úrovni, hovoria o tom istom a nevedia sa z tohto postavenia dostať von. Museli sme preto nájsť správny spôsob, ako by sme sa mohli zmocniť textu trochu inak. Nemôžem presvedčivo hovoriť niečo, čo filozoficky vyčnieva nad môj intelekt. Kto mi to bude veriť? Takže sme to napokon hovorili s akýmsi sarkazmom, inokedy s rozpakmi - a to sa nám podarilo. Keď sme to prvýkrát čítali pred Martinom Porubjakom, Vladimírom Strniskom, Lasicom a ďalšími režisérmi, vstali a dva týždne neprišli do divadla. A my sme sa chodili s Mariánom každý deň pozerať, či nie sme na fermane. Báli sme sa, že na ňom nájdeme nápis: 'Upozorňujeme všetkých členov, že rušíme toto divadlo pre nedostatok talentov!' Napokon prišli s preškrtaným textom. Chudák Beckett, nemohol rátať s tým, že ho budú hrať takí trubirohovia ako my. (Smiech.)"

Cez normalizáciu divadlo skoro znenávidel

Divadlo malo priveľký úspech aj za hranicami Bratislavy, takže komunisti rýchlo nastražili uši a výsledok na seba nenechal dlho čakať. Premiéra hry August, August, August bola zakázaná. "Tým z nás urobili politickú kauzu, vraj všetko hráme proti zriadeniu. Stále nás riešili, napokon nám načisto zakázali hrať."

Mali obavu, že ich rozhádžu do rôznych divadiel. "Našťastie, režisér Miloš Pietor presvedčil vtedajšieho riaditeľa Novej scény Dalibora Hegera, aby nás zobral všetkých spolu. A za dva roky sme im tam držali celý repertoár. Robil som aj 34 predstavení za mesiac." Na toto obdobie spomína ako na hrozné. "Vtedy som divadlo skoro znenávidel."

Ako sluha James pochodil pol sveta

Dančiaka mnohí zbožňovali v komických groteskách Bud Bindi, či v dialógoch Lorda Nortona a sluhu Jamesa. "Bola to skvelá skúsenosť. Keby som len trochu videl, hneď by som si to zopakoval. S Lordom Nortonom (hral ho už nebohý Marián zednikovič - pozn. red.) a Jamesom sme za našimi ešte československými krajanmi pochodili polovicu sveta. Jazdili sme aj s Jankom Lehotským, ktorý nám robil osvetľovača a naše vystúpenia končil svojím recitálom. Boli to úžasné chvíle. V Austrálii sa napríklad Česi hádali, ktorá gazdiná nám navarí lepšie vepřo-knedlo-zelo. Stále sa čudovali, že už viacej nevládzeme jesť ani piť. Boli by nám dali všetko. A všade, kde sme prišli, sme stretli aj starých kamarátov a známych z bratislavského Korza," hovorí herec.

O slepote: "Je to strašný strih"

Obrovským strihom v jeho živote bola strata zraku. "Už štyri roky vôbec nič nevidím. Je to strašný strih. Plávam teraz vzduchom. V starom divadle som naštudoval inscenácie, ktoré som potom hral v novej budove SND a tú som nikdy nevidel. Našťastie, kolegovia herci a režiséri mi vychádzajú v ústrety. Napríklad v Hamletovi mi spojili dva výstupy, aby som nemusel toľko schádzať zo scény. Moja garderobierka ma po predstavení obriadi."

Dančiak sa napriek náročnej životnej situácii nevzdáva. "Zrak je veľmi dôležitý, lebo mnoho vecí vnímate a chápete nonverbálne. Tie maličkosti sú strašné. Napríklad som sa musel naučiť telefonovať. Číslo manželky a detí mám predvolené ako rýchlu voľbu. Nevedel som predpokladať, čo sa mi v živote stane, a tak som si to netrénoval. Neučil som sa so zatvorenými očami triediť bankovky, telefonovať. Ale nedá sa zastať. Musím sa učiť žiť inak. Chcem byť súčasťou tohto sveta, a tak sa snažím. Človek sa za jazdy učí, aj keď sa menia podmienky."

Jeho najväčšou oporou je manželka Darina, ktorá ho všade sprevádza. Čo si na nej najviac váži? "Ja vynikám čuchom a sluchom a na nej si najviac vážim, že ona zas nepočuje. Keď u nás niekto zazvoní, musím na ňu zapískať, aby išla otvoriť," vraví s humorom, ktorý ho ani v ťažkých chvíľach neopustil. "Humor a optimizmus sú svetonázor. Snažím sa byť taký ako predtým. Človek sa musí vyrovnať s tým, čo ho postretlo, lebo to už nevie zastaviť ani vrátiť späť," dodáva.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.