Ani sa mu nečudujem. Raz pri futbale do mňa narazil a... Moje rebrá zaprašťali. Zistil som, že hviezdičky rotujúce okolo hlavy nie sú len v kreslených rozprávkach. A čo ja na to? Nič. Veď to neurobil naschvál. Mesiac som nemohol poriadne dýchať. Pri každej zmene počasia mi rebrá už roky vyhrávajú ódu na bolesť. Ani tak sa naňho nehnevám. Aj keď tá "symfónia" nie je fakt žiadna prkotina (a je mi fuk, že je to čechizmus).
Apropo, futbal a ja. Tiež si myslím, že som dobrák... Kým nehrám futbal, nešoférujem alebo nenakupujem. Najmä od toho rozzúreného zvera, čo pobehuje za loptou, sa dištancujem. Vtedy som ja najviac niekto iný. Alebo žeby práve vtedy som to bol najviac ja? Pssst! Pritom vždy išlo iba o prkotiny. Nie ako pri tých rebrách. Asi som taká fajta - čím väčšia malichernosť, tým som zúrivejší.
Aj moja drahá ma zaprela ako Peter Ježiša. No iba raz. Pre futbal. A to sme hrali fakt na totálne bezvýznamnom firemnom turnaji. Keď sa darí, tvárite sa ako ten, čo za to môže. Keď nie, hľadá sa vinník. Aj nejaký dôkaz proti nemu. Keď už rozhodca tretíkrát zapískal "proti nám", nevydržal som. "To pískaš náš zápas, alebo ten na vedľajšom ihrisku? Lebo ja som na našom žiadny faul nevidel!" On nič. Stále dával tóny z hviezdnej roty. "Hééj, nerob zo mňa debila! Dohodnime sa, že nevieš pískať!" zaručal som. On stále nič. Zrazu zapískal a zvolal - ruka! "Ja ti dám takú ruku! Keď bola, tak jedine božia!" chrstol som mu do tváre. Divák vedľa mojej drahej to už nevydržal a prehodil: "Vy poznáte toho blázna, čo tam vrieska?" A ona: "Kdeže! Strašné, čo ten tam stvára. Chcela by som vidieť tú stvoru, čo s ním dokáže žiť," zabávala sa na jeho aj môj účet. Veď ona najlepšie vie, že sem-tam strašne brešem, ale nikdy nehryziem. Mimochodom, zápas sme prehrali.
Ale nebol som v tom iba sám. My sme v košickej minilige poskladali celý tím "budhistov". Keď sme nastupovali pred zápasom na ihrisko, z priľahlej krčmy sa vždy vyrojili ľudia s krígľami v rukách. "Bude šou, toto si nemôžem nechať ujsť. Čo zas vystroja tí psychopati?" tešili sa. A my sme ich nesklamali. Do dejín miniligy sme sa zapísali naším najvydarenejším kúskom. Pritom sa všetko začalo tak nevinne... Vyhrávali sme 4:1. Pohodička. Súper už-už na kolenách. "Prihraj!" kričím na spoluhráča pri úniku na samého brankára. Neprihral. Netrafil bránu. Vypálil som naňho dávku trojbodkových slov. On opätoval. Pridali sa aj ďalší z tímu. Nad ihriskom zrazu poletovali samé "péčka", "káčka", "cháčka"... Išlo sa ďalej. Aj nadávalo. Prvý to vzdal náš brankár. Priamo počas hry hodil zúrivo rukavice o zem a odkráčal z ihriska. Dostali sme gól. "Už mi nikdy nevolajte!" kapituloval ďalší spoluhráč, pridal množné "káčko" a zmizol. Navždy. Súperi radšej ani nehlesli, aby nás, nedajbože, nevyrušovali. Iba potichu pridávali gól za gólom. A nás ubúdalo. Samozrejme, prehrali sme. Vyhratý zápas.
P. S.: A to sa stáva aj v živote. Keď je prkotín už priveľa, je to začiatok konca. Aj keď ho ešte v tej chvíli nikto nevidí.
Autor: Peter J. Mojšo
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
