To je taký nezištný prejav solidarity a empatie, že Asahi Šimbun (najväčšie japonské noviny, najvyšší náklad na svete) tú správu už tlačí do zajtrajšieho vydania na prvej strane.
Dvesto päťdesiattisíc!! Kto by povedal na chudobné Slovensko, že až tak sa udrie po vrecku... No. Ak vezmeme vec z vážnejšieho konca, tak je zrejmé, že hrozná tragédia vzdialenej krajiny je tá najhoršia príležitosť, aby politici robili zo seba a z vlastného štátu gašparkov. To je až nevkusné a poburujúce. Kde sa berie to nutkanie, tá závislosť, použiť každé nešťastie, každú zvláštnu či mimoriadnu udalosť, na nejakú exhibíciu? Japonsko s druhými najvyššími devízovými rezervami na svete (a zároveň s najvyšším štátnym dlhom, ale väčšina je u domácich bánk a fondov), asi desiatym HDP na hlavu a vôbec ako jeden z najbohatších štátov zemegule nie je odkázané na 250 tisíc slovenských eur ani vo svojej najhoršej chvíľke od konca 2. sv. vojny. To sú také drobné, že byť na mieste Japonca, tak sa cítim urazený. Vidíte, kde je tá karikatúra; tá čiastka je hrozne malá aj na možnosti Slovenska, a na proporcie Japonska je taká nepatrná, že kvapka v mori je luxusné prirovnanie. Keby Radičová povedala, že dva a pol milióna, tak by našu účasť vyčíslila sumou 50 centov na hlavu. Nie. Ona ponúkla 5 centov na hlavu, čím vyjadrila za všetkých slovenských občanov, ako ich dojala a zdrvila živelná pohroma v Japonsku.
Premiérka vlády by mala mať toľko prirodzeného taktu, aby nenúkala peniaze, keď nemá. Slovensko nie je v pozícii, aby krajine, ako je Japonsko, vedelo pomôcť či byť osožné akýmkoľvek materiálnym darom, keďže i tá najnižšia suma, ktorá by mohla byť prijímateľom vnímaná ako reálna pomoc, by navŕtala SR neznesiteľnú dieru do rozpočtu. Urážlivosť tej zmienky o 250 tisíc je práve v tom, že tá suma priam kričí, že dávame len toľko, aby nás to nebolelo. Až do tej miery súcitime a prežívame japonské nešťastie a bôľ. Dvesto päťdesiattisíc nie je gesto solidarity, ale držgrošstva kombinovaného s nutkaním plávať v hlavnom prúde zdesenia a sympatií.
Kto hovorí, že ide o symbolický rozmer, má pravdu iba dovtedy, kým sa symbol neobráti na vlastnú karikatúru. Ak vám vyhorí dom a dobre zarábajúci priateľ vám ponúkne ako „pomoc“ tri eurá, tiež si pomyslíte svoje... Pokiaľ už máme tú EÚ (aj s „diplomatickým zborom“ barónky Ashtonovej za – teraz pozor - 9 miliárd eur !!!), tak práve toto Japonsko je situácia, keď gesto, i finančné, má miesto a patrí sa robiť na tejto úrovni. Nikto, iste, nemôže vziať národnej vláde právo na vyjadrenie súcitu a pomoc, ale potom si nesmie pliesť Japonsko s Haiti či Somálskom.
Inak Radičová nie je sama v presolenej gestikulácii. Merkelová už stihla včera pozastaviť pozastavenie útlmu jadrových elektrární, čo je vážny ústupok odporcom jadra, len nemá bezpečnostnú logiku. Po demokratizácii severnej Afriky je táto pohroma v Japonsku ďalším znamením, že rok 2011 bude v globálnej ekonomike i politike mimoriadne perný.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
