Hoci nezdieľajú spoločné koníčky, ich spolužitie je maximálne harmonické, a ako spevák tvrdí, oplatilo sa počkať si na tú pravú. Robo Opatovský v rozhovore okrem iného prezrádza, ako a kde svoju vyvolenú požiadal o ruku, prečo konzumuje jačmeň a kto je u nich hlava a kto krk rodiny.
Čoskoro to budú dva roky, čo ste sa oženili. Máte teda plné právo hodnotiť, aké to je. Takže aké to je?
- Musím sa priznať, že som veľmi spokojný. A naozaj som presvedčený o tom, že som si dobre vybral. Zo všetkého najviac asi oceňujem skutočnosť, že je moja manželka tolerantná. To je pre mňa veľmi dôležitá vec. Pretože naozaj sú záležitosti, ktoré by mi určite prekážali. Keby ma napríklad nejakým spôsobom kontrolovala, alebo bola neustále v napätí, čo robím a podobne... V tomto teda máme našťastie úplnú zhodu a v podstate mám pokoj na to, čo robím a čo ma baví, teda na hudbu. Pre mňa je mimoriadne dôležité mať takýto vnútorný pokoj a takisto chcem, aby ho mala aj ona. Dôvera a tolerancia sú pre mňa to najpodstatnejšie. No a samozrejme potom aj ďalšie veci, ako to, že sa o mňa fantasticky stará, že je aj mojím poradcom v rámci stylingu, že keď urobím pesničku, tak vie vyjadriť svoj názor a byť aj kritická... Čiže je pre mňa naozaj rovnocenným partnerom.
Ste aj vy rovnako tolerantný ako ona?
- Áno. V podstate mi totiž ani nedáva dôvod na to, aby som žiarlil. Naozaj si myslím, že sme sa veľmi dlho hľadali... Ženil som sa v 37 rokoch a naozaj sme sa asi stretli v správnu chvíľu na správnom mieste.
Myslíte si, že je pre muža lepšie ženiť sa takto neskôr?
- Som o tom presvedčený. Na sto percent. Každý muž by si mal počkať na partnerku, o ktorej je presvedčený, že je tá pravá. U mňa to prišlo neskôr. Akurát sme sa nedávno bavili s Marošom Kramárom, že je to skrátka tak. Niekedy muž dospeje až po dlhšom čase. Myslím si, že u chlapa sa až po 35-ke začínajú rysovať veci, ktoré sú potom v manželskom vzťahu prínosom. Aby sa naozaj zo svadby nestal rýchlo rozvod, čo určite nikto z nás nechce.
Hovorí sa, že sa páni v manželstve o seba trošku prestávajú starať a pestujú si takzvané pivné brušká. Všimli ste si nebodaj na sebe nejaké podobné zmeny?
- Nie... Moja manželka našťastie varí veľmi zdravo, takže som vôbec nepribral. Stále si udržiavam svoju hmotnosť a obaja inklinujeme k zdravej výžive a vyrovnanému a rozumnému stravovaniu. Katka napríklad priniesla do našej domácnosti zelený jačmeň, chlorellu a takéto prírodné a zdravé veci. Zvykol som si na to a veľmi mi to vyhovuje. Úplne sme napríklad vysadili biely cukor. Sú to veci, s ktorými Katka príde a implemetuje ich do môjho stravovania. Môžem teda prehlásiť, že odkedy som sa oženil, odvtedy sa ma týka zdravá výživa.
Inklinovala k tomu vaša manželka vždy, alebo to bolo na nejaký konkrétny popud?
- Prišla k tomu postupne. Už dlhšie veľmi túžime po dieťati a potrebujeme byť zdraví. Sú teda určité veci, ktoré sme si začali hľadať aj na internete, máme kopec známych, ktorí nám radia... Už len taký detail, ako vôbec nepoužívať biely cukor. Veľmi sa z toho tešíme.
Varí Katka dobre?
- Úplne fantasticky. Úžasné je momentálne hlavne to, že v súčasnosti učí deti na základnej škole, čiže okolo pol jednej je vždy doma a môže mi uvariť. Môžem teda bez preháňania povedať, že mi štyri až päťkrát do týždňa manželka varí, a to je naozaj skvelé. Najmä preto, že sám variť neviem... Nemám k tomu vzťah. Možno to však na mňa príde neskôr, lebo niektoré veci sa u mňa stávali reálnymi až vekom a možno to bude aj tento prípad.
Ženili ste sa neskôr, no v dnešnej dobe sú ľudia vo vzťahu k manželstvu vo všeobecnosti podstatne rezervovanejší, ako to bolo napríklad v prípade našich rodičov. Váhali ste dlho?
- Žili sme spolu tri roky, takže sme sa už dokonale spoznali. Samozrejme, aj u mňa boli momenty, keď som si vravel, že môžeme žiť spolu a nemusíme sa zaväzovať. Ale potom to tak nejako prišlo. Už keď som začal rozmýšľať nad tým, že by sme spolu mali dieťa, tak som si uvedomil, že by asi bolo správne zobrať sa. Požiadal som ju o ruku a do roka sme sa aj vzali.
Ako ste ju požiadali o ruku? Nejako tradične romanticky?
- Pre každého znamená romantické niečo úplne iné. Pre mňa to znamenalo pri kostole, ako sa hovorí pred Pánom, na lavičke. Predtým sme boli v reštaurácii, ale necítili sme sa tam až tak dobre. Chýbala mi tam intimita, takže tam som túto myšlienku zavrhol a len sme sa tak prechádzali po Bratislave, sadli sme si k tomu kostolu, a tam sa to udialo.
Ako to u vás doma vyzerá? Kto je hlava a kto krk rodiny? Ste vy ten ráznejší typ?
- Ťažko povedať. Lebo my sme predovšetkým partneri. Dopĺňame sa, a to je podľa mňa dôležité. Aby sa nikto z dvojice nevyvyšoval a nemal pocit, že to teraz riadi. Takže to riadime spolu a sme dvaja ľudia, ktorí tvoria kompaktný celok a navzájom sa dopĺňajú.
Ste hádavý typ? Vyzeráte totiž úplne pokojne.
- Naozaj som až chorobne pokojný. Dá sa povedať, že nudne pokojný. Som totiž zástanca pozitívneho myslenia a všetko chcem riešiť hlavou a nie silou. Všetky veci, ktoré riešim, sú vždy v absolútnom pokoji.
Žiadne afekty ani výbušnosť?
- Naozaj nie. V mojom prípade je všetko pohodové a príjemné. Umožňuje mi to aj hudba. Je to hobby, ktorým sa dokážem uživiť, takže žijem maximálne šťastný život.
Nič vás nevytočí?
- Nedá sa. Určite však sú obdobia, keď sme podráždení. Ja však napríklad nie som ani meteosenzitívny, a aj keď je škaredo, poviem si: ´Jej, ako krásne prší.´ Nemám žiadny problém. Jedine ma niekedy dokážu vytočiť ľudia, ktorí sú takí, akí sú. Nechcem však nikoho nasilu meniť, nie je to moja úloha na tomto svete. Každý je strojcom svojho šťastia.
Čo vás s Katkou najviac stmeľuje?
- Pravda je, že nemáme spoločné koníčky. Ale asi to je práve zaujímavé, že každý máme inú prácu, každého baví niečo iné, a tým sa navzájom obohacujeme. Mňa napríklad baví čítať knižky, Katka relaxuje inak. Akurát sme nedávno rozmýšľali, že spolu budeme chodiť na jogu, ale ešte k tomu nedošlo. Takže možno toto nás nejako viac scelí v rámci koníčkov. Zatiaľ som však zaneprázdnený, takže k tomu nedošlo. Azda až keď sa skončí plesová sezóna a bude väčší pokoj.
Zatancujete si na plesoch s Katkou rád aj súkromne, alebo na nich len pracujete?
- Veľmi si nezatancujem. Skôr ja chcem byť ten, čo zabáva ľudí a neviem byť až tak veľmi zabávaný. Ani netancujem veľmi rád. To už musí byť naozaj niečo výnimočné, keď ma chytí nejaká muzika.
Čo vás zaručene zabaví?
- Mám rád atmosféru džezových klubov, v ktorých počujem dobrú hudobnú produkciu, stretnem talentovaných muzikantov... To je pre mňa relax. Alebo dobrý komorný koncert. To ma baví.
Čo vás najbližšie čaká v pracovnej oblasti?
- Predovšetkým by som chcel tento rok vydať nový album. Mám už pripravený repertoár, lenže všetko závisí od toho, ako sa chytia single. Čiže keď budem mať úspešnú jednu, prípadne dve pesničky, vtedy by som dal von album. Môže sa teda stať, že to bude na jar, ale aj že to bude na jeseň. Uvidíme.
Na cesty sa nechystáte?
- Ani nie tak dávno som bol v Birminghame v Anglicku, v Číne v Pekingu... Takže som si vlani polietal dosť a teraz ma to neťahá. Určite by som sa však chcel ísť pozrieť do USA, snívam o New Yorku... Mám svoje plány. Rád chodím po pamiatkach, po rôznych kostoloch... V Ríme sme boli s manželkou a ťahal som ju po katedrálach, hoci ona túžila skôr nakupovať. Ale v pohode sa prispôsobila. Našli sme konsenzus.
A v čom sa jej prispôsobujete vy?
- Hm. Ani vlastne v ničom nemusím. Vždy sa nám darí nájsť bezbolestný kompromis.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
