A tak ich v kabelke nosím tri - môj, drahého a firemný. Operatívne zvládam všetky tri. Ale len do chvíle, kým sa nepokúsim o konktakt s Férijom. Vtedy fakt končím.
Ako toť nedávno. Bolo štvrť na jedenásť večer, práve sme dorazili noviny a balili sa s drahým domov. Zrazu telefonát. Férijo. Že vraj práve buchlo auto na Terase, jeho "synátor" šiel okolo a sfotil si do mobilu auto v plameňoch. "Super, tak to stiahni, keď si pri počítači, a pošli mi mailom," hovorím. Vyzliekam sa, zas si zapínam počítač, v letku odchytávam grafikov utekajúcich domov. Čo človek neurobí pre aktuálne info pre čitateľa... "Ale on nejde domov," začína Férijo komplikovať veci. "Však nie je problém, nech ti pošle ememesku, ty ju stiahneš a pošleš mi to," zápalisto vysvetľujem. "Ta ja také somariny jak ememesky neprijímam," oponuje Férijo. Nuž, a keďže ja síce ememesky prijímam, ale pre zmenu ich nemám ako stiahnuť, dospievame ku konsenzu, že nič z toho. Ešte sa to skúšam zachrániť: "Však to stiahnite zajtra, pošlite mail a dáme tú fotku k návratke." "Dobre," končí Férijo.
Mail neprišiel ani na ďalší deň. Do terénu vyrazila naša fotografka s redaktorom. Plamene už síce nestihli, ale aspoň zhorené auto na fotke bolo vidno.
Ak by ste si mysleli, že Férijo nemá ememesky, lebo má mobil z praveku, ste na ťažkom omyle. Férijo má kamaráta, ktorý strašne žerie všetky high-tech novinky, a tak ho furt nakŕmi múdrosťami, aké delo mobil či PC si má kúpiť. Už pred pár rokmi nám vyrazil dych v krčme. Vytiahol čosi strašne elegantné, placaté, k tomu nejakú paličku a začal ňou ťukať kade-tade po displeji. Z rukáva nám sypal, kde je práve aké počasie, aká je aktuálna ceny ropy na svetových trhoch a podobne. Nie, žiadny notebook, bol to jeho nový mobil. Závistlivo sme po ňom poškuľovali, ale čo už...
Naša závisť trvala len do prvého pokusu o telefonát s Férijom. Nebral nám asi týždeň. Napokon ho môj drahý vymákol na pevnej linke, na ktorú mu volá len jeho mama, a tak ho uviedol do výrazného stresu. A ten treba čo? No predsa zapiť. A tak sme zašli do krčmy. "A ty prečo nedvíhaš, môj?" zjazdila som ho na úvod. "Ta dakde som od...bal tú paličku a navyše som si dajak nastavil tiché zvonenie a teraz neviem pridať hlasitosť," šomral nahnevane.
Ten mobil má doposiaľ. A s ním aj rovnaké problémy. Asi preto sa ho nevie vzdať. Rozmýšľam o založení fanklubu s názvom Klub tých, čo sa nevedia dovolať Férijovi. Skóre úspešných a neúspešných pokusov o mobilný kontakt s ním odhadujem na 1 : 20.
A to už ani nehovorím o jeho odkazovej schránke. Keď na mňa zabručí jeho hlas "Ňe som pritomny!" ide ma šľak trafiť. Však asi viem, že nie je prítomný, keď nedvíha!
Ale aj s tými predchádzajúcimi mobilmi to bolo podobné. Prvý si Férijo kupoval naraz s mojím drahým ešte roku páně v krčme od ďalšieho kamaráta. Samozrejme, šikovné hlavičky, kúpili si navlas rovnaké. Vážili síce ako nákup po výplate, na ich nosenie bol potrebný ruksak, ale signál chytali pomaly aj v banskej štôlni a volajúceho ste perfektne počuli, aj keď šepkal. Všetko bolo fajn, kým sa Férijo a môj drahý spolu nespili dakde na chate. Môj drahý schytil mobil a tvrdošijne vyťukával pinko dovtedy, kým ho operátor nezablokoval. Až vtedy drahý zistil, že to nebol jeho mobil... A tak Férijo po pijálese platil päťstovku za odblokovanie.
P. S.: Idem cinknúť Férijovi, či môžem pojednať o týchto jeho zážitkoch na stránkach novín. Super, že zas nezdvihne. Ja alibi mať budem - však som mu volala...
Autor: Klaudia J. Mojšová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
