Raz zorganizoval nevídanú hostinu. Prišli prominentní hostia, okrem iných aj palatín Wesselényi. Hradnému pánovi sa záhadným spôsobom podarilo vyvolať v hosťoch ilúziu, že sa na skvelej hostine nadžgali skvelými jedlami, ktoré zapíjali vyberanými nápojmi. Organizátor iluzórnej veľkej "žranice" pritom do nej nemusel investovať ani len deravý groš.
Zapredal dušu diablovi?
Ako dokázal vytvoriť takúto ilúziu? Podľa viacerých povestí totiž šľachticovi zo Zemplína asistovali pri tejto recepcii samotní diabli. Za strašidelný honorár - bola ním Eödenffyho duša. O obchodoch tohto druhu záznamy neexistujú. Isté však je, že účastníci pamätnej hostiny odchádzali z hradu Vinné v dokonalej ilúzii, že domáci pán bol neuveriteľne štedrý hostiteľ. Napriek tomu, že klebety z kruhu jeho rodiny vraveli o jeho beznádejne prázdnych vreckách.
Prečo vlastne schudobnel? Štefan bol známy veľkou averziou voči slabšiemu pohlaviu. Len minimum dám zasiahlo do jeho života. O to viac Štefanov osud ovplyvnila jeho teta, ktorá patrila do známeho zemplínskeho šľachtického rodu Sztárayovcov. Keď sa mladý Štefan vybral do sveta, tetku požiadal, aby dozrela na jeho majetok. Tá presťahovala k sebe "do bezpečia" všetko, čo sa z hradu dalo odniesť. Ostali len holé múry.
Na skusoch za mágiou
Alojz Mednyanský uverejnil v roku 1829 pozoruhodnú povesť o Štefanovi z Vinného, ktorá zachytáva udalosť zo 17. storočia. Podľa nej bol Eödenffy úplnou sirotou. Pred nevraživosťou svojho poručníka ušiel z domu už v detstve. Prešiel hodný kus sveta, všade vnímal aktuálnu dobu a jej ponuky. Vrátane módnej mágie. Keďže žil v dramatickej dobe vojen a konfliktov, stal sa žoldnierom, aby sa neskôr mohol doma venovať svojim magickým koníčkom.
Lenže na rodnom Zemplíne ho kvôli chamtivej príbuznej čakal už iba spustnutý hrad. Skúšal získať ulúpený majetok späť, napokon sa však roztrpčený zatvoril vedno so starým sluhom za vráta hradu a venoval sa tajuplným záľubám. Zemplín mal už vtedy tisíce zvedavých očí a tak o ňom začali kolovať rôzne chýry. Hrad vraj veľmi často jasne svietil do noci a viali odtiaľ nevysvetliteľne mocné poryvy vetra, pri ktorých sa i skaly triasli. Ľudia ho vídali na hradnom úbočí, so starým sluhom tam zbierali bylinky a robili pritom všakovaké čudácke úkony.
Ako čarovným prútikom
Aj keď klebety pripúšťali, že k ľuďom v okolí sa správal láskavo a nikdy neodoprel pomoc, na hrad sa cez kvalitne zavreté vráta nik zo zvedavého sveta vrátane príbuzných nedostal. Až kým sa na Zemplín neunúval sám palatín Wesselényi. Zlomyseľná Štefanova príbuzná pred ním muža z hradu Vinné poohovárala. Nerátala však s tým, že jej hosť je zvedavý pán a zaželal si s Eödenffym stretnutie. Šikovne sa dal k záhadnému mužovi pozvať na obed. Odpoveď z údajne biedneho hradu znela: pán palatín bude vítaný i s celou suitou.
Prekvapenie, ktoré hostí naladených na škandál čakalo, bolo obrovské. Hostiteľ zmenil svoj domov na vľúdne pohostinné miesto. Stoly sa prehýbali pod dobrotami, hrala hudba, tancovali mladé rozkošnice a všetci jedli, pili, bavili sa. Wesselényi bol uveličený, pri rozlúčke Štefanovi srdečne ďakoval. Nik nečakal des, ktorý sprievod po odchode postretol. Odrazu sa zotmelo, zahrmelo a účastníci hostiny pocítili nepochopiteľne velikánsky hlad a smäd. Keďže čo-to z hostiny si vzali na cestu, siahli po dobrotách. Poživeň sa razom zmenila na skaly, nápoje na špinavú vodu, kone odmietali poslušnosť. Okolo spanikáreného sprievodu vraj pobehovalo záhadné svetielko s tvárou hostiteľa. Wesselényi pochopil, že ide o Štefanovu originálnu pomstu a svetaskúsený muž ju akceptoval. A nám prichodí dodnes hádať, akú mágiu čarodejník z hradu Vinné použil. Bosoráctvo? Halucinogény? Alebo načrel do svojich pokladov?
Dodnes sem kvôli tomu chodia návštevníci v húfoch. Hľadajú adrenalínové dobrodružstvá a Štefanove údajné poklady. Kopú a rýpu, až múry hrozia zvalením. Netušia, že tajomný čarodejník môže podľa legiend aj im pripraviť šokujúce prekvapenie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
