Hoci Vávra začínal ako samouk, rýchle zvládol každý žáner. Natočil dokumenty, krátke experimenty, komédie i historické veľkofilmy. Postupne si začal písať i scenáre a rýchlo si získal rešpekt hercov a kritikov. Hoci do dôchodku šiel ako 80-ročný, do 95 rokov učil na FAMU, ktorú kedysi spoluzakladal.
Chcel by sa dožiť 104 rokov
"Život ešte nebalím. Stých narodenín sa dožila aj grófka Lobkowiczová. Chcel by som tu byť 104 rokov, aby som ju tromfol," vraví Vávra, ktorý sa musel vyrovnať so stratou zraku. "To je najväčšia rana osudu. Musím sa s tým zmieriť. Von chodím len s manželkou Jitkou, inak som väčšinou doma, v dôverne známom prostredí so svojimi spomienkami," priznáva. "Veľa času trávim počúvaním hudby - Beethovena a Mozarta."
Českému zvukovému filmu vtlačil pravidlá
Vávra má na konte jedny z najlepších snímok českej kinematografie - Cech panen kutnohorských, Romance pro křídlovku či Kladivo na čarodějnice. Paradoxne ho film takmer minul. V Brne a Prahe totiž pôvodne študoval architektúru. Počas štúdií však začal spolupracovať na niekoľkých dokumentoch a v roku 1931 vyprodukoval experimentálny film Svetlo proniká tmou. Ten bol síce zdanlivo formálne anarchistický, bol to však práve Vávra, kto vtlačil českému zvukovému filmu pravidlá. Detailne totiž skúmal najslávnejšie snímky svetového filmu a postupne pre seba formuloval zákony filmovej dramaturgie, scenáristiky i réžie. Preto neprekvapí, že jeho samostatný celovečerný debut, Filosofská historie (1937), nie je dielom žiadneho neskúseného začiatočníka, ale pôsobí vyzretým dojmom.
Navyše krátko po štarte svojej režijnej kariéry slávil svoj prvý medzinárodný úspech. Renesančná fraška Cech panen kutnohorských (1938) mu vyniesla jednu z cien benátskeho filmového festivalu. Pre český film bolo veľmi dôležité, že už v 30. rokoch spísal niekoľko filmárskych príručiek a učebníc, ktoré sa stali základom pre neskoršiu filmovú pedagogiku. Tej sa Vávra venoval hneď od štartu FAMU.
Podal si ruku s Goebbelsom i Husákom
Hoci býva označovaný za otca československej novej vlny a jeho životná cesta je do značnej miery cestou celého českého zvukového filmu, je prototypom umelca, ktorému komplikované dejiny minulého storočia zamotali hlavu. Jeho spolupráca s každým režimom neraz prekrýva nesmierne kvality jeho filmotéky a vyslúžila mu označenie kontroverznej postavy českého filmu.
Podal si ruku s totalitnými politikmi Josephom Goebbelsom, K. H. Frankom, Gustávom Husákom, Antonínom Zápotockým, ale na druhej strane aj s veľkými umelcami Karlom Högerom, Hugom Haasom, Karlom Čapkom, Milošom Formanom či Jiřím Menzlom.
Vávra však bol do istej miery konformný hlavne preto, že tvoril v časoch, keď bolo filmové médium konformistické zo svojej podstaty. Urobili to z neho vysoké náklady na produkciu a distribúciu, od ktorých sa film oslobodil až v poslednom desaťročí.
"Svoje filmy som robil poctivo. Najlepšie, ako som vedel. Práca pre mňa bola najdôležitejšia, chcel som točiť, a tak som občas uhol. Mohol som netočiť, ale to nešlo. Filmár bez kamery neznamená nič. A pre mňa bol film život," hovorí dnes Vávra.
Pri množstve filmov uplatňoval megalomanské a maximalistické predstavy. Kvôli natáčaniu Nemých barikád v roku 1948 dokonca na štvrť roka prerušili dopravu z Trojského (dnes Mánesovho) mosta do centra Prahy. "Dostal som všetky možné prostriedky na natáčanie a navyše som si mohol zvoliť ideálne herecké obsadenie," vraví režisér, ktorého nezmazateľnou čiernou škvrnou na povesti dodnes ostáva, že sa v 50. rokoch osobne zasadil o zničenie kariéry mimoriadne talentovaného režiséra Alfréda Radoka.
Otec novej vlny
Budovateľské 50. roky pochovali na kultúrnom poli stovky talentov. Vávra však mal ďalšiu príležitosť k tvorivému vzopätiu. Tentoraz však z pohľadu mnohých k nie príliš slávnemu - jeho Husitská trilógia (Jan Hus, Jan Žižka a Proti všem) bola rovnako monumentálna ako poplatná dobovému schematizmu. A hoci začiatkom 60. rokov viacerí tvrdili, že niekdajší nekorunovaný kráľ českej filmovej réžie definitívne vyhorel, jeho slávne roky ho ešte iba čakali.
Ako profesor FAMU, na ktorej prednášal v rokoch 1946 - 2008, stál totiž pri zrode najvýznamnejšej éry československého filmu. Pod jeho vedením sa filmárčine naučili Menzel, Věra Chytilová i Forman a aj vďaka jeho vkladu vznikla legendárna nová vlna. "Naučil nás remeslo a ukázal, že filmár musí byť kultivovaný, inak robí hlúposti," povedal Menzel.
Vávra vždy dôkladne študoval trendy vo svete a dokázal ich začleniť do tunajšej umeleckej tradície. Preto nová československá vlna v 60. rokoch nebola žiadnym veľkým prekvapením. Bola ním však premena viac ako 50-ročného tvorcu a autora novovlnných snímok Zlatá reneta a najmä Romance pro křídklovku. Tie sú úplne odlišné od Vávrovej dovtedajšej tvorby.
V Romanci, ktorá patrí k tomu najlepšiemu, čo za československej filmovej éry 60. rokov vzniklo, presvedčivo zachytil dezilúziu generácie vtedajších päťdesiatnikov.
Samostatným vrcholom tohto obdobia Vávrovej tvorby bol strhujúci film Kladivo na čarodejnice, ktorým sa vrátil k svojej obľúbenej historickej tematike. Mnohé z filmu o čarodejníckych procesoch na Šumpersku v 17. storočí však odkazovalo k súčasnosti - k podobnej stalinistickej justičnej mašinérii i k údelu moderného človeka, drveného pod súkolím štátnej moci. "Mechanika súdnych procesov bola vypracovaná tak, že ju ľahko ovládal každý podpriemerný hlúpy človek, naplnený komplexom menejcennosti, túžbou po moci a zisku," povedal Vávra, ktorý si za tento skrytý odkaz vyslúžil zákaz uvedenia filmu. Tým sa uzavreli jeho najlepšie roky.
Bol jedinečný i zúfalo priemerný
Totálnym protikladom Kladiva je vojnová trilógia Dny zrady, Sokolovo a Osvobození Prahy, ktorým mal za nastupujúcej normalizácie presvedčiť o svojom kladnom vzťahu k novému režimu. To, čo v jeho filmárskej dielni vzniklo potom, svedčí o tom, že Vávra počas svojej kariéry zažil všetko - žiaru tvorivej inšpirácie i temno konformity, kompromisy, priazeň i nevôľu mocných. Bol jedinečný i zúfalo priemerný.
Po páde režimu, keď štát v podstate prestal dotovať kinematografiu, ostala jeho posledným dlhometrážnym filmom Evrópa tančila valčík. Doposiaľ sa mu nesplnil sen natočiť životopisný film o Jánovi Masarykovi. "To ma mrzí. Chcel som ukázať, že to nebola samovražda. Som presvedčený, že ho zabili. Písal som si s FBI i so šéfom tajných služieb. V Moskve sú stále archívy, vie sa, ako to presne bolo. Som presvedčený, že ho zavraždili boľševici. Stálo by za to ten film natočiť. Lenže mal stáť 50 miliónov, a to bolo veľa," vraví režisér.
Oblek, klobúk a aktovka sú jeho neodmysliteľnou súčasťou
Vávra dodnes s nostalgiou spomína na prvorepublikové časy. Tie nápadne pripomína aj jeho šatník, v ktorom sa ukrýva viac ako 40 oblekov a, samozrejme, režisérova aktovka.
"Pochádzam z prvej republiky, a keď vidím muža, ako chodí po uliciach s igelitkami, desí ma to. Za 90 rokov sa úplne zmenili hodnoty i život. Za prvej republiky si napríklad s vami, keď ste stratili česť, nikto v kaviarni nesadol. To bolo nemysliteľné previnenie. Dnes žijeme v úplne inom svete. Aj obliekanie sa u nás len tak odbíja. Precestoval som polovicu sveta a vždy, keď som niekde bol, postavil som sa na križovatku a pozeral na ľudí. V Londýne som si všimol, že všetky dámy mali klobúk a mejkap. V Anglicku ešte ostal kus našej prvej republiky. U nás sa na mnoho vecí dávno zabudlo. Ľudia zažili mnoho prevratov a zmenila sa im povaha. Kým sa vrátia hodnoty z prvej republiky, odrastú najmenej dve generácie," zamýšľa sa režisér.
Ženské srdcia lámal na počkanie
V súkromí nebol žiaden svätec. Ženské srdcia lámal na počkanie. Jeho posteľou prešla väčšina slávnych herečiek vrátane Adiny Mandlovej. "S Adinou sme boli dlhé roky iba kamaráti. Raz sme si však povedali, aká je to hanba, že sme spolu ešte nespali, keď sa tak dlho poznáme." S Mandlovou natočil Vávra množstvo filmov. V snímke Šťastnou cestu (1943) jej dokonca nariadil na tú dobu dosť odvážnu scénu, kde stojí nahá pred zrkadlom. "Mala krásne, plné a pevné poprsie," spomína režisér, ktorý mal údajne pomer aj s Lídou Baarovou, Natašou Gollovou či Hanou Vítovou.
Naopak, jednou z mála herečiek, ktoré mu dokázali odolať, bola Zita Kabátová. "Dám ti skvelú rolu, ale ty so mnou stráviš noc," ponúkol údajne krásnej Kabátovej, ktorá ho však odmietla. A on ju "za odmenu" odmietol obsadzovať do svojich filmov.
Osudovou sa mu stala študentka
Osudovou láskou sa mu napokon stala o 40 rokov mladšia študentka Jitka Němcová. Spoznali sa, keď profesor po prednáške rozvážal v lejaku študentov domov autom. "Na pánovi profesorovi ma zaujali jeho skvelé prednášky. Zaujímalo ma, aký je to človek. A zistila som, že nesmierne zábavný a sexi. Boli sme takí rozdielni, že sme si navzájom prinášali rôzny pohľad na svet, a tým sa obohacovali. Za roky spoločného života sa však tie rozdiely vyrovnali," vraví Němcová, ktorá svojho muža neosloví inak ako Vávra.
Hoci pár tvoria štyri desaťročia, áno si povedali až v roku 1997. "Poplietol som si lieky a skončil v nemocnici," spomína režisér, čo predchádzalo ich svadbe. "Krvácal som do žalúdka, ležal som na JIS-ke. Jitka za mnou prišla, ale nechceli ju pustiť, ani informovať o mojom zdraví. Priniesla mi do nemocnice moje najlepšie pyžamo a ja som jej povedal, že si ho odložím na svadobnú noc," usmieva sa Vávra, ktorý si Jitku vzal hneď po návrate z nemocnice.
A ako sa jej s Vávrom žije? "Dobre. Najradšej má slivkové a marhuľové gule. Lenže je džentlmen, odrádza ma od varenia, vraj je to príliš prácne," usmieva sa Němcová, ktorá si vraj myslela, že mu po pár rokoch utečie. "Lenže to nejako nešlo. Nenašiel sa nikto zaujímavejší a lepší," dodáva.
Veľký sukničkár. Štyri desaťročia však už tvorí pár s o 40 rokov mladšou Jitkou Němcovou. Foto: čtk
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
