A. Littmann mal už zlaté medaily z výstav v Kolíne nad Rýnom, Budapešti a z Miskolca.
V júli roku 1875 protestovali v Košiciach výrobcovia železa proti konkurenčným pruským železiarskym výrobkom, ktorými bol zaplavený trh po otvorení Košicko - Bohumínskej železnice natoľko, že uhorské železiarske podniky museli na niekoľko dní prerušiť výrobu. Vláde odoslali memorandum so žiadosťou, aby apelovali na železnice, ktoré by mali "svoje železiarske potreby uspokojovať domácimi a nie dovezenými výrobkami".
Stredoveký export
Dve správy v úvode boli uverejnené v dobovej regionálnej tlači spred dvoch storočí. Víno aj železo patrili medzi významné komodity stredovekého diaľkového obchodu z východného Slovenska, najmä z Košíc. Víno, ako vyplýva zo správy, si svoju pozíciu žiadanej komodity aj po niekoľkých storočiach udržalo, železo ju však koncom 15. storočia stratilo. Nazrime preto krátko do trinásteho až pätnásteho storočia, kedy sa víno i železo exportovali do Poľska a Pruska a odtiaľ do zámoria, tiež do obdobia úpadku železiarstva a hutníctva u nás.
Košickí kupci v 13. storočí vyvážali víno do Poľska a Pruska na vozoch v karavánach po cestách pri žalostne nízkej - desaťkilometrovej - dopravnej rýchlosti, tiež na člnoch po riekach Poprad, Dunajec a Visla, čo bolo rýchlejšie. Víno pochádzalo nielen z produkcie viníc v Košiciach, kde ich bolo pomerne málo, ale aj z tokajskej oblasti a z vinohradov v iných chotároch východného Slovenska, kde ich Košičania pokúpili. Okolo roku 1278 vozili Košičania víno do Gelnice z juhu, aj z Gelnice na sever. Podľa colných registrov je doložený transport vína do Poľska cez drienovskú colnicu v Šariši z obdobia vlády Ladislava IV. (1272-1290). Časť zostávala v Krakove a sudy s vínom išli ďalej do Pruska a odtiaľ sa dostali aj do Anglicka. Tokajské chutilo i ruským cárom. Vínom - výsledným produktom, alebo ešte na koreni - sa platili dane, tovary, splácali dlhy.
Veľkoobchodníci s vínom
Víno bolo žiadanou komoditou aj v novoveku. Košice sa stali strediskom obchodu s tokajskými vínami, ktoré sa vyvážali do európskych krajín i do USA, ibaže kupci sa zmenili na obchodníkov a na veľkoobchodníkov. K najvýznamnejším košickým obchodníkom v 70. rokoch 19. storočia patrili L. Schalkház (dal postaviť v Košiciach moderný hotel, ktorý niesol jeho meno a v období socializmu bol premenovaný na Slovan) a K. Horovitz. Od 80. rokov J. a R. Maurer vyvážali červené tokajské do severovýchodnej Európy, A. Littmann do USA. V rokoch 1880- 1890 veľkoobchodník a majiteľ tokajských viníc J. Patzauer vyvážal víno do Ruska, Nemecka a USA a dosiahol na tú dobu rekordný obrat jeden milión korún.
V roku 1890 vinohrady zničila filoxéra, v dôsledku čoho v ďalších rokoch neúmerne stúpli ceny vína. Vtedy Viliam Maléter - košický lekárnik a podnikateľ, jeden z najbohatších občanov Košíc - navrhol založiť Pivovarnícku účastinnú spoločnosť, ktorej pivo by v prijateľnej cene mohlo nahradiť drahé víno. Pivovarníctvo bolo v Košiciach na vysokej úrovni a patrilo k dôležitým výrobným odvetviam. Koncom 19. storočia bolo zaťažené vyššími daňami ako liehovarníctvo, ale podľa Malétera by odbyt piva stúpol a obnova viníc bola dlhodobá.
Uhorské a spišské železo
V Uhorsku sa obchodovalo s kovmi od 13. storočia, z východného Slovenska exportovali zlato, striebro, meď a železo a tento, aj iný ťažký tovar transportovali do Poľska vodnou cestou, ktorá bola v rokoch 1260 - 1274 bezpečná. Tiež v roku 1306 po Visle do Pruska. Naopak, v roku 1380 kráľ Ľudovít Veľký zakázal kupcom z poľského Sonču plavbu po Visle so železom, určeným pre Poľsko a Prusko a nariadil transport na vozoch cez Krakov. Týmto opatrením pravdepodobne nechcel kráľ riskovať stratu tovaru a nákladu železa z Uhorska zo stroskotania lode, čo sa stávalo.
Výskumom diaľkového obchodu východného Slovenska s Poľskom a Pruskom sa zaoberal nedávno zosnulý historik O. R. Halaga a podrobne ho zdokumentoval v publikácii Košice - Balt. Z písomných záznamov o cle z roku 1369 - 1371 zistil prudký nárast vývozu nášho železa do Poľska a Pruska oproti minulým rokom. Tento nárast súvisel s krízou domácej produkcie železa v Anglicku, Francúzsku a inde v 14.-15. storočí, aj s poklesom vývozu španielskeho železa do Anglicka koncom 14. storočia. Preto sa na začiatku 80. rokov naše železo, exportované z Pruska na západ, dostáva do popredia a je žiadané na európskom trhu ako "uhorské železo". Záujem vzrástol aj o spišské železo, o čom svedčia podľa historika kredity, priame osobné investorstvo v spišských baniach a hámroch, aj o oceľ, ktorej podľa historika vyvážali kežmarskí kupci viac ako železa. Koncom 15. storočia sa zmenil systém obchodovania a vývoz kovov sa stal záležitosťou veľkých výrobcov a svetového obchodu.
Nedostatok železiarní
Uhorsko nasledujúcich storočí v porovnaní so západoeurópskymi krajinami, kam vyvážalo predtým svoje suroviny, zaostávalo. V rámci Uhorska, kde spriemyselňovanie výroby postupovalo ešte pomalším tempom ako slimačím, zaostávalo aj východné Slovensko so svojou prevažne manufaktúrnou výrobou. Anglicko už nepotrebovalo "uhorské železo", ani spišské, ani kežmarskú oceľ, veď trh ovládla švédska. Na Košice ako centrum diaľkového obchodu sa už len spomínalo. Malé železiarne, ktoré im patrili, aj železiarne v okolí, v 19.storočí likvidovala konkurencia veľkých uhorských spoločností. Malé železiarne ako v Myslave, Jasove, Bukovci a Hýľove neudržala ani pomoc Spolku hornouhorských železiarov, preto skončili výrobu. Zachovala sa železiareň v Košických Hámroch. Tá nestačila zásobovať kovospracujúce remeselnícke dielne v Košiciach, tobôž nie v takej miere, aby sa mohli rozvíjať na úroveň priemyselného spôsobu výroby. Železo kupovali dielne z Krompách a z Prakoviec.
Veľkí likvidovali malých
V polovici 19. storočia nielenže chýbali železiarne, ale v Košiciach neboli ani železiarske podniky priemyselného charakteru. Okrem jedného na výrobu klincov v Čermeľskom údolí. Bol známy pod názvom klinčikáreň. Bola to malá továreň, vybavená nenáročným, prevažne mechanickým zariadením, ktorú založila účastinná spoločnosť na čele s Viliamom Kollmannom. Po zmodernizovaní Ignácom Bauerom st. sa začalo v nej spracovávať železo pre budovanie železničných tratí. Bolo jasné, že táto malá továreň nemohla obstáť v konkurencii s českými a rakúskymi výrobcami. V úvode článku sme citovali správu o proteste uhorských výrobcov železa proti veľkým zahraničným firmám, ktorých dodávky preferovala Košicko-bohumínska železnica. Uhorskí železiari nemali šancu uplatniť svoje výrobky na výstavbe železničných tratí, ktoré sa vtedy rozširovali a nepomohla im ani vláda. K zamedzeniu úpadku hornouhorského železiarskeho priemyslu zvolala v novembri roku 1875 košická Obchodná a priemyselná komora poradu a oficiálne požiadala vládu o riešenie tohto problému.
Transformácia výroby
Košická továreň v Čermeli zmenila výrobný program na klampiarsky sortiment a zámočnícke potreby. Predpokladala ich odbyt remeselníkom. Rozšírili v nej výrobu o nenáročné poľnohospodárske stroje a zariadenia do gazdovstiev ako rezačky slamy, repy a podobné a podnik premenovali na Čermeľskú továreň na poľnohospodárske stroje. Keď sa v roku 1869 stal členom spoločnosti prešovský výrobca poľnohospodárskych strojov E. Benczúr, v továrni začali vyrábať ručné mláťačky, čističky obilia s použitím gápľového pohonu, pluhy, sejačky, valce, potrebné po sejbe aj brány na bránenie pôdy. Klince aj klampiarsky sortiment sa vyrábal do roku 1871.
Fabrike sa darilo, nie však dlho. V roku 1872 po menovom krachu vo Viedni nastali v továrni finančné straty a účastinná spoločnosť, ktorá bola založená na desať rokov, nemala záujem o investovanie a fabriku predala Mullerovej strojárni a zlievarni v Košiciach. Kvôli úpadku zmenila niekoľkých majiteľov, kým ju definitívne v roku 1879 neprevzal pod svoje vedenie Gustáv Fleischer. Založil obchodnú spoločnosť Strojáreň a zlievareň Fleischer a Schirger a to bol začiatok strojárskeho priemyselného podnikania v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
