Svoj názov má odvodený od slova „brániť sa" a názov pochádza z obdobia začleňovania Spiša do Uhorska na začiatku 12. storočia.
Cez pohorie určitú dobu viedla hranica medzi Uhorskom a Poľskom. V r. 1311 pohorie malo názov „Rudno" a o sto rokov neskôr „Branyssa (bráň sa) a v r. 1525 ako „Branyzsko". V jednej písomnej správe v latinčine z r. 1584 sa v preklade uvádza „Cesta zo Spiša viedla cez pohorie Branisko k pozemkom Širokého.
Prvá kráľovská pošta z Viedne
Zlomová časť Braniska v nadmorskej výške 750 m uprostred pohoria má názov „Chválabohu". Práve tam sa pohorie delí na severnú časť pod názvom Smrekovická a na južnú časť s názvom Sľubická. Obidve časti majú pomenovanie podľa najvyššieho miesta (vrcholu).
V súčasnej dobe namiesto cesty cez Chválabohu spojovateľom Šariša so Spišom a opačne sa stal vybudovaný cestný tunel, spojazdnený v roku 2003, čím stratila na popularite cesta cez Chválabohu, vybudovaná v roku 1556.
Do roku 1556 lokalita Chválabohu sa nevyznačovala ničím zvláštnym, okrem prírodných krás. Neviedla týmto smerom ani cesta pri spojovaní Spiša so Šarišom. Po nástupe Ferdinanda I. na uhorský trón v roku 1526 bola zriadená v Uhorsku prvá kráľovská pošta z Viedne cez Ružomberok, Levoču, pohorím Braniska (cez Chválabohu) do Prešova a Košíc. Vtedy postupne zanikala stará cesta cez sedlo Humence a prechádzala cez Chválabohu.
Bitka o Branisko
Na tomto vrchole sa postupne odrážali mnohé spoločenské, politické a vojenské udalosti. Cez Chválabohu prechádzali cisárske a povstalecké vojská od 17. do 19. storočia, aj vojská v čase druhej svetovej vojny. Z mnohých bojov bola najznámejšia bitka o Branisko 5. februára 1849. Vtedy na vrchole Chválabohu bolo cisárske vojsko a pod Braniskom zo strany Spiša, od Korytného bola rozmiestnená maďarská armáda s miestnou domobranou. Výhodnejšie postavenie a aj bližšie k víťazstvu mala cisárska armáda, ale útokom maďarských vojsk boli cisárski vojaci v tejto bitke porazení. Na jej počesť bol na rozhraní 19. a 20. storočia na skalnom brale, na protiľahlej strane cesty postavený pamätník, ktorý symbolizoval víťazstvo maďarských revolučných síl v bitke o Branisko. Pod vplyvom politických udalostí bol neskôr tento pamätník odstránený a premiestnený pod Branisko, do obce Korytné. Na mieste spomínaných bojov, len niekoľko metrov od premiestneného pamätníka, bol postavený skromnejší drevený obelisk s kamennou mohylou a pravidelne tu vidno kvety s maďarskými národnými farbami.
Pod Branisko, k obci Široké, sa v roku 1919 dostali vojská červenej armády Maďarskej republiky rád. Odohrávali sa tam aj boje v druhej svetovej vojne a 22. januára 1945 bola oslobodená obec Široké. V spojitosti s oslobodením tejto časti Braniska bol začiatkom 60. rokov uplynulého storočia na vrchole Chválabohu postavený betónový monument s kovovými písmenami: „Na večnú družbu so Sovietskym zväzom." Aj ten bol neskôr odstránený a namiesto neho postavený dnešný pamätník s nápisom „Chválabohu".
Pamiatka obeťou totality
Vráťme sa hlbšie do minulosti. Po skončení reformačného hnutia a následnej protireformácie bola na vrchole Chválabohu postavená murovaná kaplnka zo spišského travertínu s drevorezbou Umučenie Krista na kríži aj s dvoma lotrami po jeho bokoch. Táto vzácna pamiatka sa stala obeťou uplynulého totalitného režimu. Namiesto toho sa tam ocitol už spomínaný betónový monument.
Cez Chválabohu Braniska viedla okrem poštovej trasy s dostavníkom a postiliónom niekoľko storočí furmanská trasa a od začiatku 20. storočia už aj automobilová doprava. Práve na vrchole Chválabohu neďaleko terajšieho pamätníka až do druhej svetovej vojny stála povestná furmanská krčma - hostinec, ktorá bola známa svojimi službami a mnohými príhodami a v spomínanom období skončila jej niekdajšia úloha. Neskôr sa tam objavila o niečo nižšie smerom k Širokému terajšia budova. Tá má iné poslanie a využíva sa pri udržiavaní štátnej cesty, predovšetkým v zimnom období.
Diablova diera
Každá časť pohoria má svoje zaujímavé prírodné útvary. Ozajstnou atrakciou je jeden z nich, ktorý nadväzuje bezprostredne na vrchol Chválabohu. Po krátkej pešej prechádzke severným smerom pohoria po lesnej ceste, oproti toku Veľkej Svinky, každého návštevníka zaujme „Prírodná národná a kultúrna pamiatka Slovenska". Ide o fluviálnu krasovú jaskyňu, ktorá siaha až do hĺbky 120 metrov pod horský masív. Ľudia túto dieru do útrob zeme pomenovali svojsky „Diablova diera". Predstavuje akoby ozajstný zostup do podsvetia - pekla. V súčasnosti sa dá zostúpiť len do hĺbky desať metrov a prezrieť si ju baterkou. Je to ojedinelá rarita Slovenska. Jej vznik sa vysvetľuje tak, že časť vôd Veľkej Svinky sa prepadáva do skalnej diery, ktorú si vytvorila samotná voda a tá sa stráca v podzemí.
Za pozornosť stojí aj koncovka Diablovej diery, v podobe, kde sa táto voda opäť dostáva na povrch zeme. Voda o niečo nižšie na svahu pred Korytným znova vyviera na povrch masívu a tomuto miestu ľudia hovoria „vyvieračka". Potok, ktorým sa voda odvádza dole zo svahu ku Korytnému sa nazýva Diablov potok. Ku vyvieračke sa dá prísť lesným chodníčkom až z Chválabohu. Tieto atrakcie sa stali námetom na niektoré povesti a jedna z nich sa viaže práve k bitke o Branisko v roku 1849.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
