Ivan Mikloš sa včera opäť zastal tzv. odvodovej reformy, ktorú so Sulíkom upiekli. Nepíše sa to ľahko, ale všetko, čo povedal, sú bludy.
Predovšetkým platí, že všetky zlepšenia, domnelé či ozajstné, ktoré propagoval, obsahoval zamietnutý konkurenčný projekt Ľubomíra Ódora. Teda aj to zjednodušenie systému, dané samo osebe zrušením zdravotných odvodov (to bol základ plánu), aj odstránenie tzv. "nespravodlivosti" terajšieho systému. Zjednoteniu vymeriavacích základov na sociálne odvody medzi zamestnancami a SZČO, čo je alfa a omega celého výmyslu, by totiž nič nebránilo ani u Ódora. Nič. Všetko tam je, čo majú teraz. Ale aj maličkosť navyše, kvôli ktorej je odvodová reforma roky horúcou témou: Zníženie odvodovej záťaže.
A presne toto, samotný zmysel, nejestvuje vo verzii Mikloš-Sulík-kolektív. Naopak. Zavedenie tzv. superhrubej mzdy, prečíslovanie sadzieb, takmer neutralita manévru u zamestnancov a prudké zvýšenie bremena u SZČO nie je zníženie ceny pracovnej sily, ale ZVÝŠENIE odvodovej záťaže a zhoršenie podnikateľského prostredia na Slovensku. Pod pláštikom reformy nie je iný obsah, len primitívny konfiškačný záťah pre príjmovú stranu rozpočtu.
Pričom alternatívny projekt, ktorý by nezanedbateľným (markantným, celkom zásadným?) spôsobom stimuloval zamestnanosť, odvrhli len preto, lebo bol, po prvé, spojený s nepopulárnym zvýšením DPH, a po druhé preto, lebo jedna strana v koalícii si postavila hlúpu hlavu. Isteže, v tejto globálnej skrumáži s ropou a potravinami je možná veľká debata o tom DPH. (V Česku práve beží v súvislosti s inou kvázireformou.) Oni však potiaľ ani nedošli. Namiesto toho pod filozoficky perverznou argumentáciou o "spravodlivosti" idú do experimentu, ktorý nemá ani hlavu, ani pätu. Má len zahmlenú víziu odvodového bonusu, ktorý je buď fiškálne neudržateľný, alebo spoločensky nepriechodný.
Už tu bolo napísané, že všetky reči o "deformáciách" v súvislosti s nerovnakými odvodmi sú táranie. Živnostník a zamestnanec sú rôzne formy existencie, kde platba do verejných fondov je iba jedna z množstva odlišností, ktorých balans je základom slobodnej spoločnosti a ekonomiky. Áno, na marxistickej ekonómii to neučili, ale tomu by mal rozumieť každý politik (a ešte pravice!!). Oni sú však účtovníci, čoho dôkazom napr. je, že hlavný "problém", od ktorého sa táto ich "reforma" odráža, je existencia fiktívnych živnostníkov. Čo ich po tom, že vykorenenie "deformácie", čo je pre tupého účtovníka prioritné, udrie späť na ozajstného SZČO, ktorý nemá ani úsporu z rozsahu (aj preto je blbosť porovnávať odvody so zamestnancom veľkej firmy či štátu)? Najdôležitejší je rozpočet, ktorý oni sami rozvracajú besnými výdavkami a kradnutím.
Polovicu ceny práce určuje štát. Teraz, keď mali príležitosť ju zlacniť (Ódorov plán), tak len pre vlastné pohodlie a slávu, teda aby nemuseli zvyšovať DPH a odvolávať menejcenné programy (bonus), tú príležitosť spália. A spravodlivosť? Obcuje s Harabinom v posteli s baldachýnom. Napríklad aj preto, lebo darmo vyrabujú tých 20 percent SZČO, ktorí kreatívne náklady neúčtujú a riadne platia, ten zvyšok 80 percent zostane aj po novom na minimálnom vymeriavacom základe.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
