Je presne taká ako jej pesničky. Plná usmievavých a empatických myšlienok. Ochotná rozprávať sa s kýmkoľvek a o čomkoľvek. S výnimkou svojho súkromia. V rozhovore s nami síce tvrdí, že raz možno túto hranicu posunie, ale určite len trošičku. Aj taká je nositeľka množstva ocenení ako Zlatý Slávik, Aurel a OTO Zuzana Smatanová.
Novinári museli po koncerte na vás pomerne dlho čakať. Na rozdiel od iných umelcov ste veľa času venovali fanúšikom, ktorí od vás chceli autogram.
- Ľudia prišli na môj koncert, chcú mať nejaký zážitok. Keď ma niekto stretne na ulici a chce odo mňa podpis, pre mňa to nie je žiadny problém. Netvrdím, že je to moja povinnosť, ale rada som s ľuďmi, rada im venujem svoj čas, keď sú na mojich koncertoch. Aj po koncertoch v rámci autogramiády, veď sme prišli hrať pre nich. Dokonca od niektorých ľudí aj nevdojak čerpám energiu. Sú rôzni, veselí, niektorí sa boja, iní sa hanbia, všímam si pozorne tých, ktorí prídu na môj koncert. Spoznávam svojich fanúšikov, nebránim sa ani dotykom, podaniu ruky, priamemu kontaktu. Vždy si hovorím, nech príde kdekoľvek koľkokoľvek ľudí, vždy budeme hrať, akoby tam bola plná sála. Dnes je zlá ekonomická doba, vážim si každého, kto si kúpi lístok na náš koncert."
A ako je to naopak? Ako sa fanúšikovia správajú k vám?
- Dostávam listy, maily od fanúšikov, pohľadnice. Píšu aj o svojom súkromí. Vážim si to, že mi píšu o sebe o svojom živote, ja totiž o svojom súkromí nedokážem otvorene hovoriť. Ale všetko, čo mi napíšu si nechávam pre seba. Píšu mi hlavne o vzťahoch alebo ako sa majú v tejto ťažkej dobe. Snažím sa odpisovať na všetky maily. Nájdem si deň, keď pri počítači strávim dve hodiny a odpisujem. Niektorí ľudia sú, samozrejme, aj zvedaví, pýtajú sa ma aj na veľmi osobné veci. Ale ja si svoje súkromie strážim, mám svoju hranicu. Na to má podľa mňa každý právo, a teda aj ja. Som taká odmalička, som introvert.
Tak to môžeme aj vyskúšať. Taká osobná otázka, ste momentálne zaľúbená?
- To si radšej nechám pre seba...
Ale láska, to nie je len partner.
- Áno, moja láska, to je aj moja rodina, sú to ľudia, s ktorými trávim svoj čas, sú mi oporou, je mi s nimi dobre, dôverujem im. Potom sú to moje zvieratá ako pes Nero a kocúr Charlie, pribudol k nim aj myšiak Stuart. Nero je oriešok, má už pätnásť rokov, s kocúrom sú veľkí priatelia, majú dokonca aj spoločnú misku. Myška je zase veľmi nezbedná, vždy, keď jej nasypem granuly či zrnká, všetko si vyhodí von. S mačkou a psom nemôže byť spolu, ona je vo výške, oni sú na zemi. K mojim láskam patrí aj moja práca, moja kapela. A aktivity, ktoré mám rada? Je to kreslenie, fotím, ale vlastne dnes už fotí každý, kto má v ruke foťák. Fotenie je pre mňa vyslovene hra.
Tak aspoň opíšte, aký by mal byť ideálny partner.
- Tolerantný, vtipný, aby nebol vulgárny. Ale existuje ideál? Každý máme chyby. Myslím si, že pri vzťahu cvakne chémia a už niet čo riešiť.
Hovoríte, že k vašim láskam patrí aj kapela. Je známe, že dlhé roky máte stabilnú muzikantskú zostavu. Ako sa vám darí udržať kapelu pokope?
- Osem rokov mám tú istú kapelu. S kolegami si rozumiem. Je to tým, že som vyrastala medzi chlapcami. Mám brata, ktorý ma od malička zaúčal do mužskej mentality. S kolegami sme si sadli aj ako ľudia. Zvládame to spoločne veľmi dobre, nikdy sme sa nepohádali. Keď sa vytvorí kapela a funguje dlhé roky, je to ako rodina. Neexistuje tabu, sme ako manželia, nemáme žiadne tajnosti. Sme spolu v dobrom aj v zlom.
V kapele máte aj partnera speváčky Márie Čírovej. Nevytvára to priestor na rivalitu?
- Maroš je v kapele osem rokov, s Máriou sú tretí rok. Mária ho spoznala ako člena mojej kapely, nie je dôvod žiarliť či nebodaj priestor na rivalitu. A taká zdravá rivalita medzi speváčkami, tak to je dobre. Konkurencia človeka posúva dopredu, je to bežné aj medzi športovcami.
Mnohé ženy vám možno závidia štíhlosť.
- Na svojej štíhlosti vôbec nepracujem. Je to geneticky dané. Môj otec bol štíhly, zdedila som to. Čiže žiadna drina, žiadne diéty. Ale od apríla minulého roku každý večer cvičím s činkami kvôli kondícii. Rada plávam, sem-tam je to aj prechádzka v prírode. Jedávam všetko bez obmedzení. Teraz cestou na koncert som zjedla sviečkovú s knedľou. Jesť môžem aj o polnoci, niekto zase nemôže. Čiže som vďačná za tieto gény. Moje najobľúbenejšie jedlo je kurací perkelt s cestovinami, sushi a dám si rada aj sladké ku káve.
Ste vyštudovaná učiteľka, študovali ste aj anglický jazyk. Sú to vaše zadné dvierka?
- Neučila by som, študovala by som ďalej alebo by som kreslila. Nechávam si stále zadné vrátka, možno ešte budem študovať externe. Baví ma biochémia. Aj keď je to náročný odbor, veľmi ma láka. Napríklad, patológia, ale nie pitvanie, ale laboratórna práca. Moja krstná mama pracuje v laboratóriu, vždy ma to tam lákalo, asi sa to začalo tým bielym plášťom... Ale spievanie do staroby tiež nevylučujem.
Máte 26 rokov, čas je však k speváčkam neprajníkom.
- Vrásky si nekontrolujem, nevadia mi, sú to skúsenosti, chcem zostarnúť ako normálny človek. A čo sa týka materstva, žiadne hodiny nepočujem...
A čo spev? Chystáte niečo nové?
- Mám rozrobených sedem vecí, niekedy na jeseň by mal vyjsť album, ide o piaty štúdiový album. Teším sa naň, bude to závan niečoho nového. Nebude to úplný experiment, ten sa stal na albume Gemini. Odišla som od tej svojej pesničkárskej gitarovej muziky ku klavíru. Zatiaľ do nejakého rappu neplánujem zájsť, až taká radikálna zmena to nebude, ale určite sa zvukovo niekam posuniem. Plánujem aj hostí, dvoch. Nechcem zatiaľ konkretizovať, ale budú to speváci.
V slovenskej hudbe ste fenoménom, pretože na rozdiel od vašich kolegýň ste aj skladateľkou. Neplánujete vpustiť do svojho repertoáru aj niečo cudzie?
- Zatiaľ mám taký pocit, že stále mám čo povedať, mám nápady, mám texty, nepotrebujem teda pomoc. Chodí mi však veľa ponúk, textov od bežných ľudí s prosbou, aby som ich zhudobnila. Zatiaľ odolávam, zatiaľ sa chcem vyjadrovať sama. Výnimkou sú duetá, boli to pre mňa skúsenosti. Vždy ma iba pozvali, bez toho, aby som sa na skladbe ja autorsky podieľala.
A čo tvorba. Prezraďte, ako vznikajú pesničky, za ktoré žnete ocenenie za ocenením.
- Nastane chvíľka, ktorá sa nedá opísať. Múza príde a v tej chvíli musím všetko prerušiť. Spomínam si, vysávala som, zrazu som mala v hlave melódiu, všetko som pustila a ušla som do izby, za klavír. Mama síce za mnou kričala - kam bežíš, ale hudba bola v tejto chvíli silnejšia. Alebo šoférujem a kopne ma múza, aj keď je to nebezpečné, musím si melódiu nahrať. Nedá sa len tak sadnúť si a tvoriť.
Cyprián je skladba, ktorá, bez preháňania, mnohým poslucháčom vyrazila dych v tom dobrom slova zmysle. Ako vznikla?
- Ocenila som, že je to pieseň k historickému filmu. Zrazu som mala mantinely. Dostala som úlohu, urobiť historickú pieseň, ktorá má ideu. Myslela som si, že to bude pre mňa ťažšie, pretože som nebola až tak slobodná. Ale opak bol pravdou, sadla som si a išlo to veľmi ľahko. Hneď po tom, ako som sa rozprávala s režisérkou, už som počula v hlave priečnu flautu. Trvalo mi asi týždeň, kým pieseň bola na svete. Vypínal sa mi dokonca aj počítač, brala som to trocha osudovo, že sa mi to nepodarí. Ale keď som počula výsledok svojej práce, bolo mi doslova tak príjemne teplo.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
