Netají sa tým, že je ukážkovo žensky rozmarná a kedysi mužov riadne ťahala za nos. Dobrotu na poli lásky však seká od času, keď jej veštba predurčila umrieť v tridsiatke.

Do Košíc ste nedávno zavítali v rámci predstavenia Rozmarný duch. Vypozorovali ste na sebe nejaké typicky ženské rozmarné vlastnosti?

- Prosím vás, ktorá žena nie je rozmarná? Veď o tom je život. Dožičiť si čo najviac rozmaru. (Smiech.)

Aké sú teda tie vaše rozmary?

- Veľmi príjemné. Užívam si výborné jedlo, pohľad na krásne veci, no keď napríklad idem niekam s kamarátkami, oni sú kočky nakupovačky a ja si len tak posedkávam.

Vy teda nerada nakupujete?

- Veru menej. Nakupujem vtedy, keď na seba niečo potrebujem. Vtedy si premyslím, čo chcem, ako by to malo vyzerať a potom to idem hľadať. Ale len tak bezcieľne veru nie. Nákupy dolaďujem k veciam, ktoré mám doma. Určite nie som typ, ktorý si kúpi všetko, čo vidí.

Keď ste boli malá, boli ste parádnica? Vyslovene dievčatkovská bábika ´z cukru´, alebo ste mali v sebe aj niečo beťársky chlapčenské?

- Do siedmich rokov som vraj bola úplne iná, ako potom neskôr. Vraj veľmi zvláštna. Vždy som na rodinných stretnutiach sedela sama opodiaľ a vyprávala som si nejaké príbehy a niečo som fantazírovala. Bola som taká zvláštna samotárka. A potom, medzi siedmym a ôsmym rokom, keď som začala chodiť do školy, som sa okamžite stala vodcom smečky. Úplne som sa zmenila. Neskôr zo mňa bola rebelantka. K tomu však došlo na strednej škole, keď prekvitali časy hipisákov. Bola som teda ich náčelníčka, chodila som po Bratislave bosá, nosila som úplne najmini šaty, aké si viete predstaviť a bolo to veľmi free obdobie. To bolo naozaj pravé rebelanstvo.

Máte niečo rebelantské v sebe aj teraz?

- V móde by to už asi bolo v mojom prípade dosť smiešne... Práve má moja dcéra 32 rokov, tak sa musím krotiť.

Disponujete aj nejakou vyslovene mužskou vlastnosťou? Nehrozí vám napríklad orientačný zmysel či praktickosť?

- Absolútne nie. Neovládam prístroje. Vôbec. Som skoro akoby z 19. storočia. A rada som rozmaznávaná. Všetko to majú na starosti manžel a dcéra. Ale inak akože som praktická žena, viem si v živote poradiť so všetkým, viem všetko možné vybaviť, zariadiť, vymyslieť..., ale technické veci, tie akosi idú mimo mňa.

V seriáloch Panelák i Ordinácia v ružovej záhrade stvárňujete riadnu ´erdég´ mamu, ktorá veru drží svojich synov dosť nakrátko. Keby sme sa opýtali dcéry, aká ste v skutočnosti mama, čo by povedala?

- Myslím, že ju vôbec nebuzerujem... Určite som skôr kamarátka.

Čo sa týka chlapcov, s ktorými hráte, ste s nimi ako so synmi spokojná?

- Ich, naopak, patrične buzerujem... Páčia sa mi postavy, ktoré sú tak trošku smiešne a robia si zo seba srandu. Pretože v takom prípade je čo hrať. Keď je však niekto veľmi pozitívny alebo normálny, to sa mi zdá fádne. Inak mi synovia padli do oka, sú zlatí, mám s nimi veľmi dobrý vzťah.

Keď sa trošku vďaka predstaveniu vrátime k duchárskej problematike, vám v tridsiatke vyveštili, že zomriete. Ste odvtedy skôr opatrnejšia a rezervovanejšia voči vešticiam?

- Odvtedy som si naozaj nikde nedala veštiť. Nikdy. Vilma Jamnická mi dvakrát po sebe, raz keď som mala 21 a raz 26 rokov, vyveštila, že zomriem tesne po tridsiatke. Našťastie sa nestalo... Možno však na tom niečo je a zapísalo sa to do môjho podvedomia... Možno som sa práve vďaka tejto veštbe v tom veku stala vo sfére lásky opatrnejšou a vyhla som sa tak zlému osudu. Ktovie.

Dovtedy ste boli v láske rozmarnejšia?

- Áno, veruže bola.

Ťahali ste mužov za nos?

- Vedela som, ako na nich... Ale potom som si už dávala pozor.

Ste veľmi pozitívny človek, ktorý vidí v ľuďoch skôr dobro, čo je dnes vzácnejšie. Ako sa vám to darí? Predsa len sa hovorí, že je spoločnosť smutnejšia, ľudia si až tak neprajú... Vracia sa vám táto vaša pozitivita?

- Nedá sa na to vôbec jednoznačne odpovedať. Svet sa veľmi zmenil a za dvadsať rokov sa veľmi zmenili vzťahy medzi ľuďmi. Skutočne sa všetko točí okolo peňazí, okolo majetkov a biznisu... Ale keď potom človek nájde takú skupinku ľudí, ako napríklad niektorých mojich kolegov, tak si to strašne váži, pretože je to o to cennejšie.

Na svoj vek vyzeráte veľmi dobre, steperujete, bicyklujete, lyžujete... Odkiaľ na to všetko popri práci čerpáte energiu?

- Nie je to veru ľahké... Ale viem, že mám 62 rokov a ak sa chcem udržať vo forme, jednoducho preto musím niečo robiť. Príroda zase nie je až taká milosrdná, aby som len tak mala energiu a len tak mi slúžili svaly, kosti, mozog. Dosť pre to treba obetovať.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.