Lekári tiež tvrdia, že nášmu zdravotnému stavu (a pravdepodobne i dĺžke nášho života) prospieva, keď pravidelne konzumujeme potraviny, obsahujúce tzv. probiotiká, teda napríklad jogurty. Spojivkom medzi imunitou a probiotikami je vedec, ktorému je venovaná dnešná časť nášho seriálu. Iľja Mečnikov.
Priskorý príchod do Würzburgu
Iľja Iľjič Mečnikov sa na narodil 15. mája 1845 v dedinke Ivanivka pri Charkove, v cárskom Rusku. Jeho otec bol cárskym dôstojníkom, jeho matka, ktorá ho prevažne vychovávala, bola dcérou prvého rusko-židovského spisovateľa. Iľjova kariéra prírodovedca sa začala "chybičkou": do nemeckého Würzburgu, kde chcel študovať zoológiu, prišiel omylom mesiac pred začatím semestra a tak sa znechutený vrátil domov a v roku 1862 sa zapísal na univerzitu v Charkove.
Namiesto štyroch mu stačili dva
Na štyri roky rozvrhnuté štúdium zoológie zvládol za dva roky. Potom odišiel do Nemecka študovať morskú faunu, a to najprv na ostrov Helgoland a potom na univerzity v Giessene a Göttingene a na Mníchovskú akadémiu. Štipendium z vlasti mu potom umožnilo pracovať v inštitúte morskej biológie v Neapole. V roku 1867 sa vrátil do Ruska, pretože bol vymenovaný za docenta na univerzite v Odese.
Pokus o samovraždu
Tam pobudol len krátko, pretože univerzita v Petrohrade mu ponúkla profesúru. V roku 1870 sa vracia späť do Odesy, kde sa stáva titulárnym profesorom zoológie a porovnávacej anatómie. Medzitým sa, v roku 1869, oženil, ale jeho na tuberkulózu chorá manželka už v roku 1873 zomiera. Ťažkou depresiou trpiaci Mečnikov sa neúspešne (v dôsledku nízkej dávky morfia) pokúsi o samovraždu.
Ešte raz si siaha na život
Po vyliečení sa opäť pracuje a ožení sa s mladou Oľgou Belokopitovovou. Spory s kolegami, politická situácia v krajine, osobné neúspechy a choroba ho privedú k druhému pokusu o samovraždu, ale tiež neúspešnému (infikoval sa krvou pacienta, trpiaceho na chorobu, ktorá podľa Mečnikova bola smrteľná). Po vyliečení sa zriaďuje Mečnikov súkromné laboratórium komparatívnej embryológie.
Najväčším objavom fagocytóza
Tam, pri experimentovaní s larvami morskej hviezdice, urobil azda svoj najväčší objav – objavil fagocytózu. Fagocytóza je proces, pri ktorom špeciálne bunky, fagocyty (sú to najmä biele krvinky), takpovediac pohlcujú cudzorodé čiastočky zo svojho okolia, teda napríklad aj choroboplodné baktérie. Mečnikov tak vlastne pochopil jeden z hlavných mechanizmov, ktorými organizmus bojuje s infekciami. Možno povedať, že Mečnikov ako prvý spoznal, že makroorganizmus je schopný sám sa brániť voči mikroorganizmom, teda voči infekciám.
Skeptické prijatie kolegami
Tým sa Mečnikov stal jedným zo zakladateľov imunológie. Treba spomenúť aj to, že Mečnikovovu teóriu o schopnosti niektorých bielych krviniek "zajať" a zničiť škodlivé baktérie prijímali mnohí známi učenci (aj Louis Pasteur), spočiatku veľmi skepticky. Po návrate do Ruska, v roku 1886, založil Mečnikov v Odese bakteriologické laboratórium, ktorého hlavným programom bolo očkovanie proti besnote (bolo to druhé také laboratórium po Pasteurovom ústave v Paríži).
Za Pasteurom pre radu
Kvôli určitým problémom odišiel v roku 1887 (alebo 1888) po radu priamo za Pasteurom do Paríža. Ten mu ponúkol miesto v svojom novozriadenom ústave. O rok neskôr sa presťahoval do Paríža a v roku 1904 sa stal zástupcom riaditeľa tohto prestížneho ústavu, v ktorom pracoval do konca svojho života. Začiatkom 20. storočia sa medicína vážnejšie začala zaoberať problémami starnutia a Mečnikov sa venoval aj tejto problematike. Podľa jeho teórie je starnutie spôsobené toxickými baktériami v črevnom trakte.
Denne kyslé mlieko
Mečnikov zistil pozitívny vplyv vhodných, tzv. probiotických baktérií, na črevnú flóru a bol presvedčený, že užívanie potravín s takými bakteriálnymi kultúrami (napr. kvasené mliečne výrobky) predlžuje život – preto denne pil kyslé mlieko. V roku 1908 dostal Mečnikov spolu s Paulom Ehrlichom Nobelovu cenu za medicínu alebo fyziológiu. Iľja Mečnikov zomrel 15. júla 1916 v Paríži a v súlade s jeho poslednou vôľou je urna s jeho popolom uložená v knižnici Pasteurovho ústavu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
