Prečo nie je v žulovej elite?
Legendu podporuje i to, že Slavkovský štít je aj z laického pohľadu v porovnaní s divokým výzorom susedov inakší. Medzi štítmi s klasickou ostrou skalnou hradbou je Slavkovský uhladenejším "kopcom". V žulovej elite, čo sa výšky týka, však nefiguruje - má "iba" 2 452 metrov. Top tabuľke dvadsiatky najvyšších tatranských končiarov suverénne kraľuje Gerlachovský štít (2 655 m) a zakončujú ju Rysy (2 503 m). Legendy vravia: možno ešte v 15. či 16. storočí mohol byť Slavkovský štít výškovým kráľom Snežných hôr. Motivuje na podobné hypotézy aj z masívu majestátne predsunutou polohou a dôstojne tróni nad Starým Smokovcom - najstaršou osadou Vysokých Tatier.
Čo lákalo farára Buchholtza?
Pre podtatranských vzdelancov bývali Snežné hory už pred storočiami lákavou métou. Aj pre sabinovského rodáka, evanjelického kňaza a učiteľa Juraja Buchholtza staršieho(1643 – 1724). Bol uznávaným znalcom Vysokých Tatier - po ňom skvelé rodinné renomé rozvíjali aj synovia Juraj a Jakub. Zaujímavých cieľov, ktoré sa z hôr excelentne vzdelanému Buchholtzovi núkali na dosiahnutie a skúmanie, bolo veľa. V júli v roku 1664 si vedno s ďalšími desiatimi priateľmi a spoľahlivým sprievodcom zvolil za cieľ Slavkovský štít. I po rokoch je možno interesantnou otázka, prečo si Buchholtz vybral z veľkej ponuky akurát túto lokalitu.
Mýty o dávnej výške Slavkovského štítu tvrdia: končiar o ňu asi prišiel v roku 1662 v čase pamätnej prírodnej katastrofy. V období rokov 1590 do 1713 znepokojovali ľudí v územiach okolo Tatier opakovane extrémne výčiny počasia. A zemetrasenia. Kronikári zaznamenali tieto dramatické udalosti i s opismi následkov. V súvislosti so Slavkovským štítom vyniká udalosť zo začiatku augusta 1662. Levočský kronikár Gašpar Hain zaznačil, že podtatranskú oblasť zasiahol nevídane silný lejak a je i zmienka o zemetrasení a páde veľkých skál. Podistým i od toho sa odvíjajú mýty o Slavkovskom štíte a možných sekundárnych javov po zemetrasení a katastrofálnych lejakoch. Takými bývajú v horách aj pády skál, zosuvy, závaly či skalné a suťové lavíny. Isté je, že udalosť z roku 1662 ani v okolí Slavkovského štítu neostala bez následkov. Nelákalo ich skúmať stredovekú expedíciu Juraja Buchholtza st.?
Cestou odháňali medvede
Podľa povestí žulová koruna Slavkovského štítu padala po katastrofálnom incidente v roku 1662 i do Veľkej Studenej doliny. Tu sú dodnes obrovské skalné bloky a bariéry.
V porovnaní s inými dolinami je tu vyše dvadsiatka plies a pliesok. Chýry o tom, že v Tatrách sa pri legendárnej živelnej pohrome niečo prihodilo, mohli byť pre Juraja Buchholtza výzvou. A tak dva roky po augustovej udalosti, ktorá otriasla celým Spišom, nasmeroval svoju skupinu práve k Slavkovskému štítu. Cestou museli ohňom odháňať z miesta prenocovania medvede, vrchol však napokon v júni 1664 dosiahli. Opis cesty uverejnil Juraj Buchholtz st. až po rokoch a spomína v ňom oblý tvar vrcholu Slavkovského štítu i balvany a veľké polia popadaných skál. On a jeho spoločníci tam boli ako prví. Nedalo sa teda posúdiť, či sa v porovnaní so stavom v lete pred dvoma rokmi niečo radikálne zmenilo. I preto majú povesti o Slavkovskom štíte a jeho bývalom kráľovskom majestáte stále krídla aj bujnejšej fantázie, čo vždy triezvo pripomína aj známy tatranský historik Ivan Bohuš.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
