Annie Girardotová: Zomrela bez vedomia vlastnej slávy

"Otvorím oči a vidím nad sebou nádhernú tvár, tie očiská veľké, hlboké ako more. Niečo neskutočné. A tie zúbky a úsmev a všetko...," zaspomínal si na náš popud pred dvoma mesiacmi na Annie Girardotovú jej herecký kolega Ivan Palúch.

To však netušil, že hviezdu svetového formátu so závideniahodnou minulosťou plnou úspechov už krásna budúcnosť nečaká. Francúzska herecká ikona, ktorú Alzheimer pripravil aj o spomienky na slávu, zomrela tento pondelok v Paríži.

Bola útla a nežná, zvláštnym vyžarovaním nedefinovateľne krásna a najmä nesmierne talentovaná. Trikrát získala najvyššie možné francúzske filmové ocenenie v podobe Cézara, no právom jej patrili aj filmové trofeje z prehliadok v Berlíne, Benátkach, či Trenčianskych Tepliciach. Našťastie ju ako vyštudovanú zdravotnú sestru zlákali umelecké chodníčky a vďaka tomu mal svet možnosť dosýta si vychutnať jej herecké nadanie.

"Priveľa rozmýšľať a hovoriť o tom, čo bolo, je zbytočné. Rovnako ako o tom, čo bude. Dôležité je hlavne to, čo je teraz. Treba vychutnávať všetko, prácu i krásu. A zvlášť chvíle, keď sa človek cíti dobre. Vtedy treba žiť naplno," povedala pred rokmi Annie Girardotová počas návštevy Slovenska riaditeľovi Art Filmu Trenčianske Teplice Petrovi Hledíkovi. Ak sa tým naozaj nechala viesť, prežila nepochybne krásny, spokojný a naplnený život.

Stala sa vzorom feministiek

Rodáčka z Paríža prišla o otca, keď mala sotva štyri roky. Druhú svetovú vojnu prežila s mamou a bratom v Normandii a už ako dieťa túžila hrať. Popri štúdiách za zdravotnú sestru preto navštevovala dramatické kurzy a následne vyštudovala herectvo na konzervatóriu. Začínala v kabarete a v divadle, no už v 50-tych rokoch sa objavila na striebornom plátne. Spočiatku hrávala ženy pochybnej povesti s ťažkým osudom, no zlom nastal až keď ju v roku 1960 taliansky režisér Luchino Visconti obsadil do svojho filmu Rocco a jeho bratia. "Pracovať s Viscontim bolo pre mňa veľké šťastie. Poznala som ho až pri práci na tomto filme. Potom som s ním pracovala aj v divadle. Režíroval hru, v ktorej som hrala so Jeanom Maraisom. Bolo to dvojnásobné šťastie pracovať s týmito ľuďmi. Visconti mi dal najviac. Keď sme sa lúčili, boli sme veľmi smutní. Aj keď sme sa neskôr ešte veľakrát stretli, šťastie, ktoré sme prežili pri nakrúcaní filmu Rocco a jeho bratia, sa už nikdy neopakovalo," povedala v rozhovore P. Hledíkovi, ktorý jej v roku 1998 odovzdal Cenu Hercova misia.

Neprekonateľný boom v jej kariére prišiel v rokoch 70-tych, keď sa z drobnej herečky stala hviezda svetového formátu. Vo všeobecnosti ju preslávili takzvané feministické úlohy, teda roly inteligentných emancipovaných nešťastných a trpiacich žien s výrazným zmyslom pre humor.

Životnou láskou bol Renato Salvatori

"Mali by sme sa vždy milovať tak, akoby sme sa videli naposledy," zvykla vravievať herečka, ktorá našla muža svojho života vo svojom ´fachu´. Jej manželom sa stal taliansky herec Renato Salvatori. Spoznali sa práve v rámci spomínaného natáčania filmu Rocco a jeho bratia, v ktorom Annie stvárňovala postavu prostitútky Nadie. O dva roky nato sa zosobášili a ona porodila dcéru Giuliu. Hoci im vzťah nevyšiel, nikdy sa nerozviedli. Herečka potom neskôr žila s rockovým hudobníkom Bobom Decoutom.

Práve s Decoutom mala prenajaté divadlo, ktoré však v 80-tych rokoch skrachovalo a pre Annie Girardotovú to znamenalo výraznú životnú krízu. V tom čase navyše tlač spochybňovala jej hereckú poctivosť a problémy mala aj s dcérou. To spôsobilo, že sa na istý čas herecky odmlčala, no v roku 1995 sa ešte pred kameru vrátila. Keď preberala cenu César za Bedárov, plakala a hovorila: „Neviem, či som francúzskemu filmu chýbala, mne film veľmi. Vaša pozornosť mi teraz nahovára, že som možno ešte úplne nezomrela." Táto veta je zároveň jednou z najsilnejších v rámci filmového dokumentu z roku 2008 Tak ide život (Ainsi va la vie), kde už vystupovala s Alzheimerovou chorobou. Záverečné titulky oznamovali, že Annie Girardot si už nepamätá, že bola filmovou hviezdou.

"Zvládla by som zahrať čokoľvek"

Svoju prácu nesmierne milovala a veľmi rada o nej aj rozprávala. "Asi som mala šťastie, že som mohla hrať rôzne postavy. Myslím, že na živote je krásna práve zmena. Mrzí ma však, že ma minula nová vlna, že sa tam nenašla postava pre mňa. Myslím si, že som dosť dobrá herečka, aby som zahrala akúkoľvek hrdinku." Francúzsky básnik a dramatik Jean Cocteau sa o nej vyjadril: „Je to najväčší dramatický talent povojnovej doby". Šťastie spolupracovať s ňou malo množstvo významných filmárov vrátane Marcela Carného, Philippa de Brocu, Clauda Zidiho či Marca Ferreriho a zahrala si napríklad po boku Alaina Delona či Lina Venturu.

Priatelila sa s Ivanom Palúchom

Po boku Girardotovej zažiaril vo filme Čoskoro bude koniec sveta koncom 60. rokov aj slovenský herec Ivan Palúch. Film bol uvedený na filmovom festivale v Cannes a bol jedným z piatich zahraničných filmov roka nominovaných na Oscara. Na ich neuveriteľné zoznámenie herec nikdy nezabudne. „Prišiel som do Belehradu okolo ôsmej ráno, fotili ma, obliekali do kostýmu pastiera svíň a produkcia telefonovala, že Annie už je na letisku. Kým ju však dotrepali, od únavy som zaspal v šatni. Zobudil som sa na to, ako ma niekto nežne škrabká. Otvorím oči a vidím nad sebou nádhernú tvár, tie očiská veľké, hlboké ako more. Niečo neskutočné. A tie zúbky a úsmev a všetko..." opísal nám hereckú legendu, ktorá ho od prvého dňa oslovovala "Ív".

Rodina pred ňou tajila Alzheimera

Naposledy sa videli pred štyrmi rokmi na filmovom festivale pre deti a mládež v Zlíne. Prechádzali sa tam za ručičky. „Francúzsky veľvyslanec a česká vláda pre nás robili večeru v štátnom zámočku nad Zlínom, sedeli sme tam a ona tradične veľa fajčila. Za večer stihne aj 40 tuhých 'žitánok'. Keď sme sa lúčili, dohováral som jej, hoci je o osem rokov staršia: 'Anička, nefajči toľko.' A ona že: 'Ív, keby som prestala, to by bol môj koniec.'" Na jeho otázku, ako sa jej teraz žije, keď Renato Salvatore zomrel, povedala s úsmevom: "Smutno mi je, žijem úplne sama. Len s dcérou, vnučkou a služobníctvom..."

Hneď potom však herečke potvrdili Alzheimerovu chorobu a postupne prišla o svoje závideniahodné spomienky. Prvé príznaky choroby mozgu o sebe dali vedieť približne pred jedenástimi rokmi, keď na javisku zabudla slová piesne, ktorú veľmi dobre poznala. Rodina pred ňou diagnózu tajila, pretože v jednom z rozhovorov sa vyjadrila, že ak by niekedy dostala Alzheimera, spáchala by samovraždu. "Mamička si ťažko pamätá, že bola filmovou hviezdou, celé dni presedí v kresle, žije vo svojom svete," uviedla pred časom pre médiá jej dcéra Giulia. Posledné mesiace života preto Annie strávila v sanatóriu a napokon už vôbec nevedela, kto vlastne je. "Odišla pokojne. Mama a ja sme boli pri nej," povedala novinárom herečkina vnučka.

Výber z filmografie: