Detskú psychoanalýzu prednášala na vysokej škole. Rodičov vo svojich knihách chce naučiť, ako so svojimi deťmi komunikovať ich prirodzeným jazykom - prostredníctvom hry.
Vydali ste dve knihy - Na chvíľu Freudom (Filiálna terapia) a Mama, buď mojím princom (Kazuistiky z detskej psychoanalýzy). Kým tá druhá prezentuje príklady využitia terapie hrou vo vašej praxi, tá prvá je akýmsi návodom pre rodičov, ako si prostredníctvom hry pomôcť pri výchove (nielen) ťažšie zvládnuteľných či emočnými problémami trpiacich detí. Pre mnohých bude spojenie výchova hrou či dokonca terapia hrou znieť veľmi neobvykle.
- Hrou sa dieťa učí kontaktovať s realitou, hra ho dokonca lieči. Dieťa, ktoré sa vie hrať, nebýva neurotické, pretože aj keď zažíva bolesti alebo krivdy, pri hraní si ich kompenzuje. Má na to vrodený talent. Ak sa hrať nevie, všetko sa v ňom hromadí a môže somaticky alebo psychicky ochorieť. Pritom počet detí, ktoré to dnes napriek kvantu hračiek, ktoré majú, nedokáže, je veľký. Ak rodič vidí, že sa jeho dieťa - a je jedno, či 3- alebo 9-ročné - dlhodobo nudí a nedokáže si nájsť hru, ktorá ho teší, mala by mu zasvietiť kontrolka.
Čo môže v takom prípade urobiť?
- V prvom rade aktívne s ním tráviť čas. Musí byť vnímavý voči jeho psychike a venovať sa mu. Je jedno, či s ním bude hrať pexeso, obliekať bábiky, stavať garáže pre autá, alebo vymýšľať rozprávkové príbehy. Mal by zistiť, čím dieťa vyprovokuje k fantazijnej interakcii. Ak to dokáže, je to skvelá vec.
V knihe Mama, buď mojím princom sú popísané časti hier s vašimi malými klientmi. Je fascinujúce, ako sa dokážete hrať.
- Ako dieťa som sa hrala veľmi dlho a veľmi veľa. Niekedy mi je ľúto, že ku mne prídu 12- či 13-ročné deti, ktoré sa nehrajú už veľmi dávno. Pamätám si, že som sa v ich veku ešte radostne zabávala s domami, bábikami. Bol to pre mňa úžasný čas, hra mi veľmi veľa dávala, bolo pre mňa fantastické byť v kontakte s vlastnou fantáziu. Najväčšou odmenou pre mňa je, keď rodičia zistia, že byť s dieťaťom nie je námaha, že je to fantastické a že je úžasné zároveň popritom objaviť zabudnuté dieťa v sebe.
Sú pre túto dobu typické nejaké zvláštnosti v emočnom vývine detí?
- Opakovane ku mne do ambulancie prichádzajú deti, ktoré majú poruchu vývinu vlastného ega. Rodičia sem privedú 5-ročné dieťa, s ktorým sa rozprávam a neviem, s kým mám do činenia. Dieťa mi odpovedá cez repliky rozprávok, ktorými sa živí. Raz mi povie niečo po slovensky, vzápätí po česky a potom zas rečou, ktorej vôbec nerozumiem. Raz hovorí v množnom čísle, potom cez postavičku svojich DVD-príbehov. Nevie, či je chlapec, alebo dievča, či je dobré, či zlé, či malé alebo dospelé. Hrozí mu vážna porucha osobnosti s dlhotrvajúcimi následkami. Rodičia by nemali zabúdať, že rodičovský vklad je vo vývine najdôležitejší.
O tom, kedy a koľko by malo dieťa pozerať televíziu, sa diskutuje pomerne veľa. Aký názor máte na pozeranie televízie vy? Kedy je vhodné prvýkrát posadiť dieťa pred televíziu?
- V 18-tich mesiacoch alebo v 2 rokoch, keď je už u dieťaťa rozvinutá symbolizácia, už môže spoznávať aj túto časť reality. Ale s mierou! Rodičia by s deťmi do 3 rokov mali niektoré programy sledovať spolu s nimi a komentovať to, čo vidia. Rodič by si mal totiž uvedomovať, že je pre svoje dieťa celým svetom. Detská psychika a detské ego sa totiž rozvíja len cez interakcie s najbližšími.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
