Jej manžel Paľo Juráň sa nešťastne utopil. Život jej však dal druhú šancu - dnes je šťastná po boku herca Vladimíra Jedľovského, s ktorým má syna Adama (17). Do Košíc zavítala pred časom s predstavením Mikve, v ktorom sa hneď v úvode predstavenia objavila nahá. O jej vzťahu k telu, túžbe po večnej mladosti, rodine i materstve sme sa porozprávali s herečkou Tatianou Kulíškovou.
V hre Mikve ste na scéne nahá. Nevedia vás takéto scény hoci aj od kvalitného scenára odradiť?
- Túto otázku sme vyriešili hneď na prvej skúške a myslím, že veľmi decentne. V českej inscenácii behajú mladé herečky po scéne nahé, no u nás na tom režisér netrval. Navyše je to veľmi decentne nasvietené a nahota tam nie je prvoplánová. Moja postava približuje rituál ponárania sa ortodoxných židovských žien.
A ako ste na tom s nahotou všeobecne?
- Nahota má byť podľa mňa v prvom rade estetická.
Aký máte vzťah k svojmu telu?
- Akceptujem ho, nemám problém s tým, že nie som práve najchudšia, hoci ako mladá som chudá bola. Netrápi ma to a nepovažujem to za dôležité.
V žiadnej etape života ste sa tým netrápili?
- Paradoxne som sa tým trápila v čase, keď som bola chudá. Mala som 15 rokov a problém, či som dostatočne štíhla. No odkedy sa mi narodil syn, prestala som svoje telo riešiť. Je totiž mnoho dôležitejších vecí ako to, či máte 50, alebo 60 kíl.
Čo je pre vás v živote na vrchole hodnotového rebríčka?
- Moja rodina. Ak sú všetci jej členovia zdraví, som nesmierne šťastná. Rúhala by som sa, ak by som nespomenula aj prácu. Lebo mať robotu, ktorú má človek rád a do ktorej sa nemusí nútiť chodiť, nie je samozrejmosť.
Pre mnoho herečiek je dôležité zachovať si čo najdlhšie mladosť, alebo aspoň jej zdanie.
- Starnutie, samozrejme, nie je bohvieaké, ale taký je beh života. Nie som úplne presvedčená, že plastické operácie dokážu vrátiť mladosť. Neodsudzujem ich a možno by som aj ja nejakú podstúpila, ale veľmi sa bojím bolesti. Som zlý pacient a aj to je dôvod, prečo o žiadnej neuvažujem. Hoci, nikdy nehovor nikdy. Možno vám o 5 rokov poviem niečo iné. Aj keď, opakujem, plastika vám podľa mňa mladosť automaticky nevráti.
A čo ju podľa vás udržiava?
- Ak má človek naplnený život. Ak sa dobre cíti a je vyrovnaný sám so sebou.
Ste vyrovnaná sama so sebou?
- Celkom nie, ale snažím sa k tomu dospieť. .. Aby som sa vrátila k téme plastických operácií - pre niekoho je možno večná mladosť spojená s fyzickým výzorom a možno to tým ženám naozaj pomôže. Cítia sa sebavedomejšie a tým pádom aj mladšie. Ale u mňa je zatiaľ strach z lekárov väčší ako túžba vyzerať mladšie...
Čoho sa ešte okrem lekárov bojíte?
- Hadov, ale aj staroby spojenej s nemohúcnosťou. No o tom by som nechcela rozprávať, hovorme radšej o pekných veciach. Treba myslieť pozitívne, lebo v živote sa hocikedy môže stať niečo, čo vám život obráti naruby. Riešiť to však treba, až keď to príde, nie už celé roky dopredu.
Dokážete si užívať všetky radosti i strasti spojené s tým-ktorým obdobím ľudského života?
- Nechcem odpovedať jednoslovne áno, aby to nevyzeralo, že si tým životom iba tak plávam. Stalo sa mi totiž mnoho tragických vecí, no asi ma zocelili a naučili ma dívať sa na množstvo vecí s nadhľadom. Tak to totiž v živote býva, že keď sa človeku stane niečo závažné až tragické, prehodnotí priority a na mnoho vecí sa díva s nadhľadom.
Ako mladej vám zomrel manžel. Toto je bezpochyby jedna zo situácií, keď sa život obráti naruby.
- Vtedy som mala pocit, že áno. Nebolo to šťastné obdobie. Veľa sa rozprávalo aj o tom, či bolo dobré, že sme spolu nemali deti. Jedni vraveli, že áno, druhí, že škoda. Ale je to tak dávno - už som sa s tým vysporiadala, mám partnera a syna. Takže ak to mám hodnotiť dnešnou optikou, tak sa môj život naruby neobrátil. Vtedy som to však vnímala inak.
Je teda čas naozaj najlepší lekár?
- Toto je veľmi ťažká otázka. V mojom prípade to tak bolo. Ale ak by som ostala sama bez partnera a nemala dieťa, možno by som to hodnotila celkom inak. Možno by som cítila, že mi život niečo vzal a nedal mi šancu začať odznova. No ja som ju dostala.
Veríte, že v živote je všetko tak, ako má byť?
- Nemám v živote žiadne vety, kréda, o ktorých si myslím, že so 100-percentnou istotou a u každého platia. Ja však do istej miery fatalistka som. A tiež si myslím, že v mnohých prípadoch platí, že všetko zlé je na niečo dobré...
Kto vám po manželovej smrti pomohol vstať a fungovať v reálnom svete?
- Práca a Sting.
Počúvate ho dodnes?
- Dnes mám na hudbu veľmi málo času, no Sting stále patrí medzi mojich obľúbených interpretov. A aby som tú predošlú odpoveď príliš nezjednodušovala, samozrejme, že mi pomohla aj rodina a priatelia, no smrť blízkej osoby je situácia, keď si človek musí pomôcť predovšetkým sám. Inak to proste nejde.
Skončila sa pre vás touto ranou definitívne bezstarostná mladosť spojená s takou ľahkosťou bytia?
- Myslím, že nie, pretože potom som sa zamilovala a prežila krásne roky.
Prekvapilo vás, že si vás láska ešte našla? Hoci, z dnešného pohľadu to môže vyzerať ako samozrejmosť - manžel vám zomrel, keď ste mali 28 rokov, v podstate sa očakáva, že sa človek ešte zamiluje, možno aj založí rodinu...
- Keď zomrel, mala som pocit, že už nikdy nebudem mať deti, nestretnem žiadneho muža. Keď som sa s jeho stratou vyrovnala, začali miznúť aj tieto pocity. Nie je dobré donekonečna sa niečím zaoberať, rozoberať to v sebe. Veci treba nechať plynúť a mňa si láska napokon našla. Aj keď, také jednoduché to nebolo, pretože môj súčasný partner bol vtedy ženatý. A hoci to, čo medzi nami bolo, bolo krásne, nebolo to jednoduché pre nikoho z nás.
Dá sa s pocitom, ktorý ste mali po smrti svojho manžela, že už nestretnete žiadneho partnera, zmieriť?
- Myslím, že veľkú úlohu zohráva vek. Viem si predstaviť, že keby som mala 40 rokov, bola bezdetná a stratila partnera, bolo by to pre mňa hrozné. No ja som mala 28, v 32 sa mi narodil syn, mala som ešte veľkú šancu založiť si rodinu. Je pravda, že po jeho smrti som ten pocit, že si už nikoho nenájdem, mala, ale nebrala som to osudovo, snažila som sa nad tým príliš nezamýšľať, nič nesiliť. A mala som šťastie, že to postupne prišlo.
Za čo ste svojmu osudu vďačná?
- Za svojho syna. Samozrejme, bolo by lepšie mať viac detí, ale to už nezmením, takže nad tým nebudem horekovať.
Vraveli ste, že tragické veci menia optiku na život i priority. Zmenili sa tie vaše diametrálne?
- Úplne inak som začala vnímať bežné veci - rozsvietené pouličné osvetlenie, stromy, v okne mamičku s dieťaťom... Popritom si donekonečna kladiete otázku: 'Prečo?' Na všetko toto si pamätám, dnes to však už vôbec nie je môj život. Je to iba istá jeho časť, o ktorej už dokážem rozprávať bez toho, aby sa ma to dotýkalo. Tým, že som dostala druhú šancu - že mám partnera, žijem normálne ďalej, všetko prebolelo a bez váhania môžem povedať, že som šťastná.
Prepokladám, že zásadnú zmenu do vášho života prinieslo narodenie syna.
- Absolútne! Myslím, že je to najväčšia zmena v živote ženy. Netvrdím, že som dovtedy nežila, mala som veľa práce, kamarátov, ale narodením syna som sa akoby nadýchla. Aj preto som ostala 3 roky na materskej dovolenke. Jeho narodenie som vnímala ako zázrak a priznávam, že odkedy je na svete, môj život patrí predovšetkým jemu. Aj dnes, hoci má už 17 rokov, sú moje priority nasmerované hlavne naňho. Nemám problém ráno o druhej nasadnúť do auta a ísť poňho na koncert. Všade ho totiž púšťam, nič mu nezakazujem, ale chodievam poňho, rozveziem aj jeho kamarátov a som spokojná, že došli dobre domov.
Ste bojazlivá mama?
- Mimoriadne. Ale nielen mama. Ja som celkovo až katastrofický typ. Ak mi niekto pol hodiny nezdvihne mobil, dostávam vnútorný hysterický záchvat. So synovou triedou som zažila dopravnú nehodu s autobusom, a vtedy sa to u mňa spustilo. Na druhej strane ho naozaj všade púšťam, lebo viem, že nemá zmysel zamykať ho do zlatej klietky.
Váš muž je vášnivý koničkár...
- Predtým jazdil, teraz začal robiť konské pólo. Kone sú súčasťou jeho života.
A aké vášne sú súčasťou vášho života?
- Kedysi som bola vášnivý čitateľ detektívok. Dnes už na to veľmi nemám čas, ale prebrala som partnerovu vášeň v tom, že chodím na dostihy. Rada staviam a rada vyhrávam. Keď vyhrám, vždy si nadávam, že som nestavila viac...
Takže ste asi opatrný hazardér.
- Veľmi opatrný. Bohužiaľ. Chcem vyhrávať, ale staviť nemám odvahu.
Aj v živote nerada riskujete?
- Áno. Nie som typ, čo by rád riskoval.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
