Výrazná herecká osobnosť s nezameniteľným hlasom. Účinkoval v stovkách divadelných hier, televíznych inscenácií, filmov či dabingov. Patrí k silnej hereckej generácii Mistrík, Rajniak, Müller. Dnes si už radosti tohto sveta užíva iba on sám. Čerstvý jubilant Leopold Haverl (75).

K herectvu sa dostal náhodou cez otca, ktorý pracoval v Slovenskom národnom divadle (SND) ako osvetľovač. "Pôvodne bol záhradník, no skonfiškovali nám pôdu. Bolo to pre neho vtedy ťažké, lebo dostal mozgovú príhodu, nuž si hľadal alternatívne zamestnanie. Urobil si elektrikársky kurz a zamestnal sa v SND. V osvetľovacej lóži svietil na baletky. Tam som privoňal k divadlu. Zoznámil som sa s celou zakladateľskou generáciou – Meličková, Borodáč, Budský, Gregor, Huba, Záborský... Poznali ma ako dieťa a učili ma ako budúceho adepta herectva. Bola to vlastne náhoda a osud," spomína si na svoju cestu k divadlu L. Haverl, ktorý vraj v detstve túžil byť kominárom.

Fajčiť začal s Vladom Müllerom – kvôli hlasu

Už ako 12-ročný účinkoval v divadelnom predstavení. O pár rokov neskôr skúšal šťastie na skúškach do vtedajšieho dvojročného divadelného kurzu. Do toho v ten rok prijali iba jeho a Vlada Müllera. "Kým on nechcel, aby ho prijali, pretože ho viac lákala príroda, ja som to chcel, a takmer ma nezobrali. On už mal ako 16-ročný výšku, váhu, hlas, bol na herectvo vyzbrojený. Ja som bol len taký fagan. Vtedy sme s Vladom začínali tajne fajčiť – kvôli hlasu," prezrádza herec.

Ten tejto neresti holduje s radosťou dodnes. "Už som do toho toľko investoval, že by bola škoda prestať. Navyše, nikto mi nedá na papieri, že keď prestanem, budem dlhšie žiť. A podľa mňa, ak niečo človeku chutí, treba to robiť."

Po absolvovaní štátneho konzervatória začínal v roku 1954 v zájazdovom Dedinskom divadle. "Prešiel som s ním celé Slovensko. Do Košíc som vždy chodieval rád, robil som tu i televíziu, dabing, bol som tu aj na plese. Páči sa mi váš zvyk nalievať kapurkové," usmieva sa spokojne Haverl.

Neskôr bol členom trnavského divadla i Divadla poézie. "Bolo to krátke obdobie, ale dá sa povedať, že mi pomohlo v budúcej hereckej kariére. Neskôr som sa stretol s množstvom viazaného textu a s poéziou. Napokon, najväčšia rola, ktorú som mal v SND, je Tragédia človeka od Imre Madácha, kde som hral Adama. Mal som to šťastie, že som hral s fantastickou herečkou Zdenkou Grúberovou a vynikajúcim Ctiborom Filčíkom. Odrecitoval som tam šesťsto veršov! To je možno jediná danosť, ktorú som dostal od prírody do vienka - ľahko som sa učil text. Najmä kým som bol mladý, mohol som celú noc piť, v tej opici som si nad ránom prečítal, čo som sa mal naučiť, a keď som sa zobudil, vedel som to. Nikdy som to však nezneužíval. Napriek tomu, že som sa ľahko učil, vždy som sa poctivo pripravoval."

Vždy túžil zahrať si Švejka

V roku 1968 sa stal členom činohry SND, kde je dodnes v stálom angažmán. Na divadelných doskách hral v nespočetnom množstve hier veľkých autorov ako Shakespear, Moliére, Dostojevský... "Nikdy som nehral milencov typu Rómeo, skôr takých charakterových, ktorí boli niečím poznačení – rodovo alebo psychicky. Hral som veľa šľachticov, neskôr mnoho charakterových postáv, akými sú Raskoľnikov, Don Carlos, Faustaf. No najradšej som mal postavy šmrncnuté komikou. Vždy som túžil hrať Švejka. Nikdy sa mi to však nepodarilo."

Divadelnú šatňu v SND roky zdieľal s Ivanom Mistríkom a Ivanom Rajniakom. Pri príležitosti sedemdesiatky ho v nej navštívila slovenská novinárka, ktorej ukázal aj to, že v nej má stále odloženého motýlika, v ktorom hrával Mistrík či Rajniakov poľovnícky klobúčik. "Venovala mi ho jeho manželka a veľmi si ho cením. Pochodil v ňom celý Liptov," povedal vtedy Haverl.

Mal tam aj chladničku, ktorú si ešte kedysi spolu kúpili za 500 korún v bazáre. "Bola to slávna šatňa a historicky prvá 'herecká' chladnička v dejinách SND. Zadovážili sme si ju z vlastných peňazí a nikdy v nej nesmel chýbať gruzínsky koňak, Mistríkov obľúbený alkohol."

L. Haverl sa netají, že v divadelnej šatni prežil obrovskú časť svojho života. "Nielen v domovskom divadle, všade, kde hrám, si šatňu prispôsobím. Je to pre mňa vlastne taká príjemná obývačka. Divadlo je chrám, javisko oltár, a tu prežívam kus svojho života."

Do tej v novostavbe SND si presťahoval aj portrét Ivana Rajniaka. "Je mi za ním smutno, veľmi mi chýba. Mali sme mnohé spoločné záujmy - poľovníctvo, hory, filozofiu, kultúru... Tento portrét Ivan nemal rád, dostal ho k päťdesiatke, ale vyzeral na ňom veľmi staro. 'Pozri sa, Hafi,' hovorieval, 'ako ma to hovädo nakreslilo. Veď som tam starý!' Nechcel zostarnúť a hádam sa mu to aj podarilo. Zomrel skôr, ako by si uvedomil, že odchádza."

"Zorba bol pre mňa zmŕtvychvstaním"

Hoci mal na svojom konte stovky divadelných i filmových úloh (hral vo filmoch ako Kapitán Dabač, Traja svedkovia, Naši pred bránami, Hľadači svetla, Penelopa, Poéma o svedomí, Demokrati či Plavčík a Vratko), v istej chvíli zvažoval, že od umenia odíde. "Boli sme generáciou, ktorá v slovenskom kumšte zanechala výraznú stopu a dnes zbierame len omrvinky z toho, čo by sme vedeli, chceli a mali robiť. Všetci nemôžeme robiť reklamu, vyzliekať sa, ani robiť reality šou. Dnes sa nosí kabát mladosti, mejkapu a krásy. Dá sa povedať, že skúsenosti a ponaučenia nikto nemá rád."

V tom období však dostal zlomovú ponuku – Bednárik ho v nitrianskom divadle obsadil do postavy Gréka Zorbu. "Zorba bol pre mňa akýmsi vstaním z mŕtvych. Reinkarnácia v pravom zmysle slova. Nová herecká skúsenosť. Priznám sa, že som už uvažoval o tom, ako dôstojne odísť. Táto ponuka prišla ako hrom z jasného neba. Istým spôsobom ma to šokovalo, súčasne aj potešilo a potvrdilo známu skutočnosť, že je možné začínať vždy znovu a inak."

Zorbu vnímal ako naplnenie svojho životného poslania. "Herec vo svojom profesionálnom živote zahrá jednu - dve postavy, ktoré v ňom zanechajú hlbokú čiaru poznania, radosti či smútku. Jeden jediný raz som už mal to šťastie. Som síce neveriaci, ale želám si už len jedno - presne tak, ako sa modlí Zorba, že ak Boh existuje, prebýva všade, i vo mne, v mojej duši, srdci, mysli... nech mi dá veľa zdravia, sily a sviežosti."

Sily a vitality má stále dostatok. Kondíciu si však vraj nijak zvlášť nepestoval. "V živote som nad tým nikdy neuvažoval a nevenujem sa fitnes ani jogingu. Fajčím, pil som, humpľoval som telo, ako sa len dá. V tom som trochu ako Zorba, ktorý hovorí: 'Život treba žiť! Tu, teraz, naplno, pretože najstrašnejšie je zomieranie zaživa.' Nebudem zomierať zaživa, radšej zomriem na javisku."

"Aj pre hercov je sex intímna záležitosť"

Haverl mal aj pre svoj zaujímavý vzhľad a krásny hlas vždy množstvo obdivovateliek. "Herci mávajú vždy o čosi viac obdivovateliek, než muži v iných povolaniach. Druhé pohlavie je k nám priťahované aj z istej zvedavosti. Klamal by som, ak by som tvrdil, že za mnou v mladosti dievčatá nebehali. Práve tak, ako teraz behajú za mladými hercami. Je už len vecou charakteru a síl, koľko možností človek využije."

Ich generácia vraj bola zamlada omnoho slobodomyseľnejšia a uvoľnenejšia ako tá dnešná. "Načerpané znalosti sa potom pretavovali do postáv na javisku. Preto tí, čo mali bohaté skúsenosti, vedeli pravdivo a vierohodne stvárňovať milovníkov," vraví Haverl. Jedným dychom však dodáva, že mravy u hercov nie sú až také uvoľnené, ako sa o nich rozpráva. "Určite je to aj tým, že divadlo je taká zvláštna súkromná záležitosť. Hoci nie sme exhibicionisti, nemáme problém sa pred sebou vyzliekať, prezliekať. Veď to robíme niekoľkokrát denne. Nie všade sú totiž také exkluzívne podmienky, že majú muži a ženy šatne zvlášť. Aj v predstavení Moja mama sa Marka Kráľovičová prezlieka za pochodu a my všetko vidíme - teda, ak vidieť chceme. No nerobíme z toho vedu. Možno aj preto vznikol názor, že herci sú skazení a promiskuitní. O sexuálnych scénach pri práci kolujú rôzne legendy, no takmer nič z toho nie je pravda. Aj pre hercov je erotika a sex intímna záležitosť."

"Mimo divadla som bol vždy duchom neprítomný"

K záľubám L. Haverla patrilo kedysi aj poľovníctvo. "Veľa mojich divadelných kamarátov mu prepadlo, tak ma zlákali. Nikdy som však nič nezastrelil. Hoci som mal možnosť, väčšinou som strieľal vedľa a nad prípadný objekt. Každý koníček, skúšal som i rybačku, si vyžaduje veľa času, a ten som ja nikdy nemal. Nehovoriac o tom, že som stále myslel na robotu. Ak som bol mimo divadla, bol som vždy duchom neprítomný." Dnes herec rád relaxuje pri varení.

Jeho neodmysliteľnou súčasťou je čiapočka, ktorú stále nosí. "Keďže nemám vlasy, má pre mňa význam praktický a možno je v tom aj kus ješitnosti, lebo mi niektoré dámy hovoria, že mi svedčí. Takú čiapku som mal v Zorbovi a odvtedy sa mi zapáčila. Túto záľubu si všimli moje nitrianske ctiteľky a povedali, či by som uvítal, keby mi také čiapočky háčkovali. Občas si nejakú kúpim aj v butiku a už mám celú paletu farieb v zbierke týchto čiapočiek," dodáva Haverl s úsmevom.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.